nechcem sa dotknúť niečoho citlivého, pokiaľ je to tak, ako sa to chce tváriť a ty sa z niečoho spovedáš; z ... čohosi fakt smutného /?/

ale pokiaľ je toto čisto fikcia /čo dúfam je, lebo je to dosť tragické/, tak som nepochopila účel, s akým si to sem zavesil. príde mi to ako... priamka. bez úvodu a bez konca. výpoveď o ničom, výkrik a nič viac, bez ozveny alebo akýchkoľvek dozvukov pocitov, ktoré si chcel v čitateľovi zanechať. neviem, mne to nič nedalo. skús menej preháňať a opakovať v texte tie isté myšlienky... občas je menej viac. ale to je samozrejme len môj názor a neber si tento koment osobne, skrátka som otvorila ,prečítala a napísala pocity.

múze zdar.

nie je to spoveď...

ale je to fakt čosi smutné... 

žiaľ nie je to fikcia

ale nie je to ani také hrozné ako sa zdá.

teda dúfam... 

vďaka za komentár, vlastne si to vystihla slovami: "...priamka. bez úvodu a bez konca. výpoveď o ničom, výkrik a nič viac, bez ozveny alebo akýchkoľvek dozvukov pocitov, ktoré si chcel v čitateľovi zanechať..."  

Každý komentár beriem osobne, akoby som mohol nebrať si ho tak, keď sa týka môjho diela, kúska zo mňa... mňa. 

Len neviem prečo ma všetci obviňujú z kvalitného písania... Veď ja píšem totálne nehodnotné hlúposti... Na chvíľku som mal pocit, že je to čosi viac, ale nie je... 

Sú to len slová na papieri a slová kódovaných správ na nete. 

Nie umelecké diela... 
Ako povedal jeden môj "anineviemčomije" - Dušan, ty len tliachaš...

A mal pravdu.

PS: Som proste taký... preháňam. Ale som rád, že si sa stavila, prečítala si to a napísala pocity...

Tie sú to totiž to cenné, čo slová ukrývajú...

povodne som chcela napisat mozno trochu nieco ine ako napisem teraz.

na to aby to bola fikcia ma to prilis chytilo za srdce...a ak je to fikcia tak velmi skutocna - tak som to chcela napisat skor ako som videla dusanov komentar...

ale predsa popisem tie moje prve pocity - hovoris, ze to nie je spoved, no mne to tak pripada. ano, casto sa tam opakuju tie iste myslienky, no napriek tomu mi to nieco dalo. pohlad na svet niekoho, kto cosi stratil. kohosi. kto nieco tazke zazil. mozno to teraz nie je prave dusan, o kom budem hovorit, no podla mna clovek, ktory o nieco pride - teda o milovanu osobu, ci uz smrtou alebo nejako inak, stale je to velky sok pre city. ak sa aj v tvojej "nespovedi" dusan objavuje stale rovnaka myslienka, dava mi to zmysel, pretoze  ten co smuti to stale nosi so sebou. preco? preco? preco? odpovede pozna, no nechce im niekedy verit.

zda sa mi to ako ospravedlnenie sa tym, ktori miznu zo zivych spomienok, ich povodna ziariva farba straca na intenzite, bledne az napokon uplne osivie. ostane len slabucka siva spomienka. no predsa ostane.

je tazke vyrovnat sa so stratou niekoho blizkeho. ak sa s tym da vobec vyrovnat. a uplne tazke je nechat si ich v zivej pamati. hm. ked sa nad tym tak zamyslim, je urcite tazke dopustit aby sme zabudli. viem si predstavit, ako sa moze niekto na seba hnevat preto, ze dopustil aby zabudol...

no, co som to tu popisala?!

dusan, hoci ti ten "neviemcotitoje" povedal, ze tliachas, davas tomu formu, ktora je citatelna a podla mojho skromneho nazoru velmi pekna...a povedz, kto na tomto svete z casu na cas neprehana ?

muze zdar !!!

:)

Načo toľko sebakritiky? Pre trocha kritiky zvonka? Základom fungovania spisovateľa je nebrať si všetko k srdcu. Ja si to denne pripomínam aj keď priznávam, že sa mi to veľmi nedarí. Kritiku zažije každý spisovateľ. A myslím, že aj čistý nefalšovaný surový a neférový výsmech si aspoň raz prežije každý. Dôležitý je však autorov dojem. Ak si považoval nejaké dielo za skvelé až do chvíle, kým sa o ňom niekto kriticky nevyjadril, potom neveríš sám sebe.  

Mne dnes napríklad povedali, že moja najsamobľúbenejšia pieseň na svete je slizká. :-D Znamená to, že odteraz ju budem nenávidieť? Nie. Znamená to, že nie každý človek je vhodný príjemca pre každú formu umenia. Áno, ja viem, že písanie je niečo iné, že je to kus našeho srdca, našej krvi a každé odmietnutie v ňom tak príšerne bolí.

Ja si nemyslím, že je to zlé. SKôr tak... kruto reálne. Žiadna tragická premrštená romantika. A na zamyslenie. Prestáva nás strata blízkeho bolieť preto, že to tak proste chodí, čas hojí rany, alebo preto, že sme ho nemali dosť radi? Občas sa nad tým rozmýšľam.

Takže... kde je Tvoj zvyčajný optimizmus? :-)

A kde tvoj zvyčajný pesimizmus? 

PS: Môj optimizmus sa nevytratil... Len ten jeho zdroj už akosi stráca energiu... Poznáš tie neónové žiarivky čo tak preblikávajú a neudržia už stále svetlo... 

tak nejak je to teraz s tým mojim optimizmom. 

A vlastne to tak bolo vždy, len toho neónu bolo viacej.  

Všetci máme svetlé a tmavé chvíľky. To je dobré prirovnanie s tými žiarivkami... presne tak sa cítim aj ja. Optimizmus je podľa mňa postoj, ktorý funguje na batérie. Ak sa pravidelne nedobíjajú, on síce ešte chvíľu svieti, ale potom začne blikať, intenzita svetla sa znižuje... až raz zhasne.

Tma nepotrebuje batérie. Príde prirodzene, keď svetlo zhasne. To je asi na živote najhoršie - že udržiavanie svetla vyžaduje energiu ale tma sa udržiava sama.

Dakujem ti...

V zivote sa deju velmi smutne veci... A smrt sama o sebe smutne nie je... Zato prave ta strata, ta zaboli...

Tento text je alegoriou k skutocnym udalostiam, do ktorych som vniesol trocha fikcie. 

Som rad, ze ta to chytilo za srdce aj za to, ze si sa na to zahladela dvakrat... v podstate ale musim povedat, ze si to chytila za spravny koniec... 

A aj ked v komplimentoch sa dusa strati lahsie ako v kritike. Vdaka aj za kompliment i povzbudenie... Cenim si to od teba ako malo co ine... ;)

Ale to neznamena že tma symbolizuje pesimizmus... Aj tma môže byť optimizmom... Svetlo je len momentálna energia... tma je trvalý stav. 

Ale práve v tej trvalosti sú kvality a krásy tmy. ;D

Smutná spomienka z minulosti, dokáže človeka prenasledovať celý život, no myslím si, že vyjadrenie svojich pocitov, akokoľvek, či už prostredníctvom hudby, namaľovaním obrazu alebo napísaním takého textu ako si napísal ty je asi v takýchto prípadoch to najlepšie, čo človek, ktorý si prežije niečo zlé môže urobiť. Jednoducho dostať to zo seba a zároveň konečne ísť ďalej, i keď v srdci vždy zostane príjemná spomienka na ľudí, ktorí tu už žiaľ nie sú...

Tým chcem teda povedať, že toto vyjadrenie svojich pocitov a svojho odhodlania pohnúť sa ďalej sa mi napriek smutnému pozadiu toho celého páči.

Múze zdar...  

Vrelá vďaka... 

Som rád, že si sa zastavila a že sa ti to napriek všetkému páči. 

I ty zostaň s múzou!

kritika je lepsia?

bolo to hrozne! vobec to nemalo v sebe kuska reality! ciste tliachanie!!!

;)

muze zdar!!!