povodne som chcela napisat mozno trochu nieco ine ako napisem teraz.

na to aby to bola fikcia ma to prilis chytilo za srdce...a ak je to fikcia tak velmi skutocna - tak som to chcela napisat skor ako som videla dusanov komentar...

ale predsa popisem tie moje prve pocity - hovoris, ze to nie je spoved, no mne to tak pripada. ano, casto sa tam opakuju tie iste myslienky, no napriek tomu mi to nieco dalo. pohlad na svet niekoho, kto cosi stratil. kohosi. kto nieco tazke zazil. mozno to teraz nie je prave dusan, o kom budem hovorit, no podla mna clovek, ktory o nieco pride - teda o milovanu osobu, ci uz smrtou alebo nejako inak, stale je to velky sok pre city. ak sa aj v tvojej "nespovedi" dusan objavuje stale rovnaka myslienka, dava mi to zmysel, pretoze  ten co smuti to stale nosi so sebou. preco? preco? preco? odpovede pozna, no nechce im niekedy verit.

zda sa mi to ako ospravedlnenie sa tym, ktori miznu zo zivych spomienok, ich povodna ziariva farba straca na intenzite, bledne az napokon uplne osivie. ostane len slabucka siva spomienka. no predsa ostane.

je tazke vyrovnat sa so stratou niekoho blizkeho. ak sa s tym da vobec vyrovnat. a uplne tazke je nechat si ich v zivej pamati. hm. ked sa nad tym tak zamyslim, je urcite tazke dopustit aby sme zabudli. viem si predstavit, ako sa moze niekto na seba hnevat preto, ze dopustil aby zabudol...

no, co som to tu popisala?!

dusan, hoci ti ten "neviemcotitoje" povedal, ze tliachas, davas tomu formu, ktora je citatelna a podla mojho skromneho nazoru velmi pekna...a povedz, kto na tomto svete z casu na cas neprehana ?

muze zdar !!!

:)