Aj po prekročení dekády práce s deťmi, žiakmi, či študentami neustále premýšľam, akým učiteľom som… akým by som chcel byť… alebo akým by som mal byť a… Prečo?

Nie je to kratochvíľa, ani utápanie sa, ani bezuzdné filozofovanie, ale dôležitý pohľad do zrkadla a hľadanie správneho smeru na ceste. A možno hľadanie správnej cesty na svete. A možno len snaha uistiť sa, že moja púť nie je scestná.

Tak teda, ako to je?

Nuž najúprimnejšia odpoveď je, že sa snažím byť ľudsky takým učiteľom, akého som kedysi sám potreboval, alebo po akom som túžil, keď som bol žiakom.

Počúvajúci, láskavý a chápavý.

A remeselne… Snažím sa byť takým učiteľom, ktorý využíva svoj čas so žiactvom zmysluplne. Chcel by som byť užitočný, osožný svojim žiakom výzvami, hranicami, vlastným príkladom a v neposlednom rade, byť im oporou a až potom sebe. Azda si tak budovať chuť vzájomne sa podopierať mimo predstáv o tom ktorom – veledôležitom učive.

Keď sa obzriem vzad, vidím až prijasne… kľukatú a strmú cestu. Cítim priam bytostne stopy svojich chýb, nezdarov, no vďaka Bohu, aj obrovskú radosť z vecí, ktoré sa podarili.

Po dekáde už môžem povedať, že moje žiačky a žiaci si niečo odo mňa vzali. Nie všetci a nie vždy toľko a určite nie tak, akoby som si bol býval myslel, ale predsa… Mnohí dospeli, ale čosi z tej láskavosti, pochopu a ochoty počúvať… v nich zatiaľ ostalo.

A tak uvažujem… Vskutku je to s Láskou ako sa vraví, že sa množí delením a rastie štiepením a čím viac jej rozdáme, tým viac nám ostáva.

A v očiach svojho žiactva vidím, popri tieňoch všetkých našich ľudských neduhov aj čosi iné, iskry budúcnosti, ktorá skutočne môže byť lepšia. 

Oni mi nedovoľujú strácať nádej, hoci keď sa dívam vpred, vidím hmlu haliacu obzor a nejasné obrysy klamlivých tvarov, o ktorých viem, že sa opravdivo ukážu inak, než sa javia, ale... to všetko až keď k nim dôjdem(e).

Poznanie dejín je občas skľučujúce práve v tom ostrozraku, ktorý mi neomylne kotví pohľad na všetky možné a pravdepodobné zlyhania. Vojny, ktoré nedokážeme uhasiť, ba naopak… zdá sa, že nás čakajú v blízkom čase len väčšie príkoria. Cnosti topia sa v malosti. Hlúpneme a zabúdame… Neveríme si, či si veriť prestávame. A to nie je dobré. 

A v tomto vnímam poslanie…

Ešte sa necítim byť múdry, aby som kreslil jasné priamky naprieč tou hmlou. No už sa cítim dostatočne skúsený nato, aby som sa začal pohrávať aspoň s náčrtmi. Popritom viem, že nech by som premietal akokoľvek pekné vidiny, pokiaľ by som v prvom rade sám tak nežil a nevnímal okolie a všetkých, ktorí ho tvoria a nepočúval sny a predstavy tých najcennejších – svojho žiactva – bola by to len ďalšia ničomná hra. Taká, aké vedú neokrôchanci, pahltní po moci.

Čaká nás ešte nejaký čas mrchavá doba. A ja by som chcel byť taký učiteľ… A ja dúfam, že som taký učiteľ, ktorý vo svojich žiakoch podnecuje zvedavosť a chuť objavovať a prekračovať svoje hranice. Bojuje so strachom pokorou a ukotvuje ochotu k úprimnosti, úprimnú radosť zo vzájomnosti a vzájomnú lásku k pravde.

A myslím si tiež, že je dobré nebáť sa byť rázny a stály – prehľadný v úmysloch a cieľoch. Je užitočné občas hľadať aj mimo pevnú zem pod nohami, no rozhodne nie je dobré ustupovať hlúposti a lži.

A tak by som chcel byť učiteľom, ktorý nezabudne na to, že sa toto všetko musí učiť alebo odúčať, spoločne so svojimi žiakmi.

Lebo ak v sebe človek objaví Lásku, musí sa o ňu deliť, nech sa neudusí.

(Také moje zamyslenie na nejeden večer. Napísané 10.08.2024)