2254
Kope vás múza
14.12.2010 - 23:28
9
215
2281

Žijeme v reálnom svete ?

Je svet v ktorom žijeme skutočný alebo sme neustále klamaní jednou veľkou ilúziou?

   Myslím si, že táto otázka je úplným základom celého poznania. Je to teda vhodný kandidát na prvú tému. Všetko čo vieme o svete sú iba javy sprostredkované (našimi zmyslami). Ako si teda môžme byť istí, že nás naše zmysly neklamú?

O čom točíš ? (definície)
  Možnosti existencie by som rozdelil do štyroch základných kategórií:

  A. Sladké sny (subjektívna realita) - neexistuje nič mimo mňa a všetko čo vnímam sú len moje predstavy. Tento stav sa dá prirovnať k snu, z ktorého sa ale nedá prebudiť (niet kam...).

  B. Červená či modrá pilulka? (virtuálna realita) - reálny svet mimo nás existuje a my sme dokonca jeho súčasťou. Avšak naše vnemy nie sú skutočné ale sú nám niekým podstrčené (na rozdiel od A to nie sú naše vlastné predstavy). Ako príklad poslúži film Matrix alebo aj Truman show.
  C. Sme len postavičkou v hre? (simulácia) - reálny svet existuje ale my nie sme priamo jeho súčasťou. Sme súčasťou [počítačovej"> simulácie ktorá v nej beží. Ako príklad poslúži napr. hra Sims.
  D. Všetko je to zas na mne (objektívna realita) - reálny svet existuje, sme jeho súčasťou a vnímame ho našimi zmyslami. Ako príklad poslúži,... ja neviem ..., skúste sa pozrieť von z okna ?
 
Som spiaci boh ? (subjektívna realita)
  Čo je to stôl? "Leibniz nám vraví, že je to spoločenstvo duší; Berkeley tvrdí, že je to idea v mysli božej; triezva veda, sotva menej podivuhodne, nás uisťuje, že je to veľký roj elektrických nábojov v prudkom pohybe." (B.Russell: Problémy filozofie).


  Otázka či existuje niečo mimo mňa a moje predstavy má hlavne filozofický rozmer a spomeniem ju len okrajovo. Myslím že všetky filozofické prúdy sa nakoniec zhodnú aspoň na tom, že niečo mimo mňa naozaj je. Nedá sa to síce tvrdiť naisto ale mnohé veci tomu nasvedčujú. Napríklad ako to vidím ja:

  1. Zmysel objektov ktoré vnímame - taký stôl sa nám môže javiť rôzne (z rôzneho uhlu, pri rôznom osvetlení či nebodaj zväčšení pod mikroskopom). V konečnom dôsledku však dôjdeme k tomu že sa stále jedná o ten istý objekt a teda pravdepodobne existuje mimo naše predstavy (ktoré ho zobrazujú rôzne).
  2. Zmysel správania druhých entít (ľudí) - prichádzame do kontaktu z rôznymi ľuďmi s ktorými sa potom dlhší čas nevidíme. Keď sa s nimi znova stretneme tak veci do seba zapadajú - objekty starnú a správajú sa akoby mali vlastnú pamäť či schopnosti

    1. a 2. nie sú nemožné ani pri subjektívnej realite ale sú dosť nepravdepodobné a zrejme by si vyžadovali naozaj disciplinovanú myseľ. Keď by som to prirovnal k snívaniu tak objekty v sne a hlavne postavy sa často objavujú mirnix-dirnix ako ich treba a pri hlbšej analýze postrádajú logiku.

    No a ešte jeden polopatistický argument z vlastnej praxe: Keď sa niekomu postavíte v ringu a každá chyba sa hneď môže citeľne prejaviť zásahom, tak je naozaj ťažké držať sa predstavy, že ten svet čo vám rozdáva rany vlastne vôbec neexistuje :-)

Pozri na tú modrú planétu, tuším v tom programe máme chybu... (simulácia a virtuálna realita)
  Možnosti B a C preberiem spolu pretože majú veľa spoločného. Hlavná odlišnosť je snáď v tom že pokiaľ niekto tú simuláciu vypne tak v prípade C okamžite prestaneme existovať, zatiaľ čo v prípade B sa možno prebudíme do reálneho sveta (kde o chvíľu umrieme keďže nebudeme mať šajnu ako by sme tam mali prežiť).

Prečo áno ? Ako by som ja programoval vesmír...

  •  Planckova dĺžka a Planckov čas: Tak toto je hádam najzávažnejší argument. V reálnom svete by som očakával spojitosť, nevidím dôvod prečo by sa mal skladať z ďalej nedeliteľných častí a čas plynúť po skokoch. Naopak pre počítačovú simuláciu je to ako stvorené, svet je reprezentovaný v konečnej štruktúre a jeho vývoj počítaný po krokoch. Takýchto simulácií som už robil bezpočet...
  • Teória relativity, informácia sa šíri max. rýchlosťou svetla: Úprimne ? Toto nedáva zmysel. Všetky štyri sily čo poznáme majú na veľké vzdialenosti takmer nulový účinok. Vzásade nehrá rolu či sa prejaví hneď alebo až neskôr. Naopak pre účely simulácie je to priam ideálne. Na vypočítanie nasledovného stavu mi stačí uvažovať blízke okolie pretože čokoľvek čo je ďalej ma v tomto časovom kroku nemôže ovplyvniť. Toto je výrazná optimalizácia výpočtu ktorú i ja neraz používam. Zdá sa, že ktokoľvek nás naprojektoval, má tiež len obmedzené zdroje...
  • RNA/DNA: Tak toto je priam ukážka kódovania informácie v programe. I keď na mieste programátora by som túto informáciu pred simulovanými objektami ukryl (takže ja nie som náš stvoriteľ ? Škoda...). Pre objektivitu treba dodať, že ak je svet reálny tá informácia sa tiež musí niekde pamätať, tak prečo nie takto...
  • fraktály: Fraktály sú v prírode všade okolo nás (hory, stromy, ...). Fraktály sú spôsob ako sa dá pomocou krátkej informácie zakódovať nekonečne zložitá štruktúra. Ideálne keď nemáme dosť pamäte. Na čo sú skutočnej prírode fraktály, to nedokáže prísť s niečím náhodnejším ?
  • simulation argument:Tento článok v stručnosti prezentuje zhruba toto: Predpokladajme že simulácia inteligentných bytostí je principiálne možná. Každá intteligentná civilizácia časom dospeje k tomu že sa pokúsi takúto simuláciu vytvoriť (napr. zo zvedavosti). Rekurzívne potom simulované bytosti vytvoria svoje ďaľšie simulácie a tak ďalej. Nakoniec potom existuje limitne nekonečný počet svetov s inteligentnými bytosťami ale len konečný počet z nich žije v skutočnom svete (ostaní žijú v simulácii). Ak je počet simulovaných svetov limitne nekonečno a počet skutočných je konečný, tak my s pravdepodobnosťou limitne blížiacou sa k 100% žijeme v svete simulovanom. Alebo si naozaj namýšľate že zrovna my sme tí na vrchu pyramídy ??? Pre úplnosť dodám že s týmto sa celkom nestotožňujem (hoci je tam racionálny základ). Hlavný problém je podľa mňa v tom, že každá ďaľšia simulácia bude jednoduchšia a tak nakoniec nastane stav ked sa už v nej nebude dať zrealizovať podsimulácia. I keď stále môže platiť že simulovaných svetov je viac ako reálnych, a tak možno tá pravdepodobnosť že sme simulovaní nie je 100% ale je stále viac ako 50%.

Prečo nie ? Takúto hlúposť vymyslí len príroda...

  • Occamova britva: Prečo to vysvetlovať zložito ak najjednoduchšie vysvetlenie je, že to tak proste naozaj je...
  • kvantové previazanie fotónov: Nedokážem tak síce preniesť informáciu ale zmena na jednom mieste sa okamžite prejaví na mieste inom, teoreticky ľubovolne vzdialenom. Toto je absolútne nepotrebné a navyše to zbytočne komplikuje výpočet, fakt neviem kto by to dával do programu.
  • plytvanie priestorom: Prednedávnom som tento argument zavrhol ako nevedecký pre vysvetlenie prečo by mal existovať iný život mimo Zem. Nedalo mi to a rozmýšľal som ako tento argument použiť nejako zmysluplne (mám rád logické hádanky). Nuž, ak by sme žili v simulovanom vesmíre a boli nebodaj samy, tak je to naozaj úžasné plytvanie priestorom a zdrojov simulácie. Snáď jediné rozumné vysvetlenie by bolo že ešte nejde o ostrú simuláciu ale robia len nejaké počiatočné pokusy...
  • limity výpočtu: Existujú isté limity (aspoň v našom vesmíre) ktorými sa dá ohraničiť čo ešte sme a čo už nie sme schopní vypočítať. Takéto limity pravdepodobne existujú všade. Možno problém simulácie sveta je príliš zložitý na to aby sa dal (efektívne) zrealizovať. Ako príklady uvediem: nepomer plochy k objemu s narastajúcim objemom (problém napr. s chladením pri narastajúcom objeme "počítača"), objem rastie len s treťou mocninou zatiaľ čo počet možných prepojení výpočtových buniek v tomto objeme rastie exponenciálne - problém s efektívnou komunikáciou.


Ako simulovať vesmír aby sí to tí drobci nevšimli ?
  Skúsme sa ešte pozrieť na niekoľko techník ako by sa dala simulácia Zeme a našich maličkostí prakticky realizovať.

  • dynamické rozlíšenie: Náš svet sa síce akože skladá z rôznych častíc či iných nezmyslov ale naše vnímanie má dosť malé rozlíšenie. Netreba si preto pamätať celú Zem ako obrovské mračno kadejakých kvarkov. Vpodstate postačia jednoduché "textúry" a potrebné detaily sa dynamicky dopopočítajú vždy keď ich bude treba (napr. keď sa ten ujo v bielom plášti kukne do svojho mikroskopu tak mu tam vytvoríme nejaké tie elektróny nech má radosť)...
  • obmedzený dosah: Ono my síce vnímame náš vesmír ako ukrutne rozľahlý a veľký, ale na zaklade čoho ? Vpodstate sme sa nikam nedostali. Úplne stačí simulovať Slnečnú sústavu a okolo prehodiť plachtu z ktorej podľa potreby vystrelíme potrebné fotóny či iné častice, nech majú naše dietka nad čím dumať. Ak sa náhodou zdokonalia a doletia k najbližšej hviezde tak len urobíme malý upgrade a budeme simulovať 2 hviezdne systémy s plachtou naokolo (ociii kúp mi novú grafickú kartu prosííím). Alebo tiež môžme proste zníčiť čokoľvek sa k plachte priblíži...
  • save/load: Keď sa náhodou objaví niekto moc prešpekulovaný alebo to vyzerá že sa naše bytosti moc zdokonalia, tak ich trocha pribrzdíme (katastrofa? pošleme mesiáša veľkej plachty? či proste vymažeme toho trúfalca čo moc kuká pod mikroskop?)
  • nekonečne zložité štruktúry: Na simulovanie komplexných štruktúr pomocou krátkej konečnej informácie môžme použiť buď fraktály alebo pseudonáhodné postuponosti. Rozpínanie vesmíru môžme napr. jednoducho simulovať: východziu polohu objektov vo vesmíre vypočítame z jedného čísla pseudonáhodnou postuponosťou. V každom kroku ju potom jednoducho upravíme na "skutočnú" polohu aplikovaním jednoduchej funkcie podľa uhlu voči Zemi a vzdialenosti. No a podľa toho čo víde pošleme z príslušného miesta na plachte fotón. Tak pozor už letí...


Ako overiť či sme len produktom jedničiek a núl ?
  Nuž vhodný spôsob by snáď bol dôkladné skúmanie sveta a hľadanie nezrovnalostí. I najlepší programátor urobí z času na čas chybu (fakt, dokonca i ja...) a tá sa zrejme prejaví správaním ktoré nebude zodpovedať "pravidlám".

  Ďaľšia možnosť je preskúmať či objekty dokážu naozaj vykonávať svoju funkciu alebo je to len ilúzia - napr. ak by sme usúdili, že nie je v kapacite mozgu aby vyprodukoval vedomie či inteligenciu, tak ten mozog je len kamufláž a skutočný výpočet sa deje inde (a čuduj sa svet u niektorých entít čo som stretol to naozaj vyzeralo tak že nerozmýšľajú hlavou tak teraz fakt neviem).
 
Dôsledky života v simulovanom svete
  Azda najzávažnejší dôsledok je že veci nemáme pod kontrolou. Náš osud do značnej miery závisí od toho ako, a či, tá simulácia bude ďalej prebiehať. Toto nemusí nevyhnutne znamenať že nás niekto sleduje či ovláda. Ten čo vytvoril simuláciu už dávno nemusí byť "medzi nami" (programátori často umierajú od hladu, keď nefunguje rozvoz pizze, či na vyčerpanie, keď zabudnú že treba i spať...).
  Snáď by som ešte spomenul že simulácia nemusí nevyhnutne znamenať že je všetko dané. Kľudne môžme pri výpočte použiť náhodné čísla (ak teda nejaké vôbec existujú).

Ako to teda do pekla je ?
  Na záver, za odmenu tým čo dočítali až sem, prezradím ako to v skutočnosti je! Teda aspoň podľa mňa...
  Keď som naposledy vyšiel z domu tak mi to prišlo že D (objektívna realita) je správne a ten sneh čo teraz vkuse padá treba stále dokola odpratávať.
  C a B (simulácia a virtuálna realita) sa nedá úplne vylúčiť ale keby som programoval vesmír ja, tak by niektoré zásadné veci fungovali inak - a teda to tak asi nebude.
  A (subjektívna realita) mi príde ako čistá fikcia. Tak ale pozor, ak ma niekto naozaj nahnevá tak si ho proste odmyslím. Chcete to naozaj risknúť ?

Comments

Pridať nový komentár

Nuž tie stromy, keby rástli opačne, silnejší vietor by ich pokácal... Tiež by zrejme mali problém udržať stabilitu a prehli by sa k zemi... A v záujme stromu nie je aby sme ho vykácali tak prečo by nám to mal uľahčiť :-)

No potom som to naozaj zle pochopil. Tak ako píšeš, ideálne prostredie im asi príde už príliš nudné a tak to trocha okorenia. Prípadne si chceš vyskúšať k čomu by rôzne udalosti mohli smerovať. Keď som za starých čias ešte hrával Sim-city tiež som sem tam pustil na nich tornádo či požiar a hneď sa ukázalo či som mesto navrhol dobre alebo celé hneď skolabovalo...

Svet už je taký. Vieš koľko mudrcov  premýšľalo na tému: prečo stromy tak nevhodne rastú? Že sú zdola hrubé a hore sú tenké. Ak by bolo naopak, bolo by to oveľa lepšie: dobre by sa dali výkácať. Inač, ľudia sa rodia bezzubí a bezvládni, a to že si necenia zdravie a mladosť, je ich chyba. Veď predsa môžu každodenne vidieť tých starých a bezvládnych okolo seba a tým mať prehľad o tom čo na nich čaká.

U väčšiny ľudí nadmerne utrpenie vedie práve k otupeniu citlivostí, nie k precitliveností. Všetko treba v správnej miere. Ale tým, že nikto nám neprideľuje tu mieru podľa potrieb či zásluh, dostávame čisto náhodnú  dávku: komu pusto, komu husto.

Neviem, či sme sa správne pochopili... moji simíkovia netýrajú svojich simíkov (ani maznáčikov - domáce zvieratá), to ľudia okolo mňa týrajú svojich simíkov. A občas mám pocit, že niekto "tamhore" týra mňa, takže ak som aj ja súčasť nejakej virtuálnej reality, neušiel sa mi nejaký úžasný hráč...

Asi to ideálne prostredie pre svojich simíkov budujem preto, lebo moje životné prostredie má ďaleko od ideálu, tak chcem dopriať aspoň im. A možno ľudia týrajú svojich simíkov z opačného dôvodu: sami majú príliš ideálny život, tak chcú mať aspoň vo virtuálnej realite trochu "vzrúša"...

S tým súhlasím. Veci môžu vynikať len v kontraste. Akurát že toho kontrastu je na môj vkus trochu priveľa. Na to, aby som sa poučila, aby som si vedela vážiť to dobré, by stačilo aj oveľa menej zlého. Priveľkým množstvom nepríjemna a len odrobinkami dobra sa u mňa podarilo akurát tak vybudovať úzkostlivú reakciu: akonáhle mi je dobre, hovorím si: dočerta, ale toto predsa nemôže trvať dlho, nikdy to dlho netrvalo, za chvíľu musí prísť zlé a to zlé zase bude trvať strašne dlho...

Ontogenéza človeka nie je v princípe zlá, utrpenia je v nej možno tak akurát. Len by mala bežať opačným smerom: ľudia by sa mali rodiť starí a bezvládni a postupne mladnúť. Tak by si zdravie a mladosť vážili oveľa viac. Dať človeku najprv dobré a potom zlé je nanič. Takisto je nanič, keď je veľa zlého prerušované len drobnými ostrovčekami radosti. Ak je utrpenie oceán, potom je nutné, aby v ňom boli pevniny, nielen malé skaly trčiace z nekonečnej hladiny. Len vtedy človek nemôže ľutovať, že sa narodil.

P.S.: K precitlivelosti vedie aj opakované a príliš časté dráždenie toho istého miesta, ak sa dráždi skôr, než sa stihlo zahojiť. Imúnnymi sa stávame až po skončení infekcie, no keď nám patogény zvyšujú už počas nej, pravdepodobne to povedie k smrti. Precitlivelosť spôsobená nadmerným utrpením je oveľa nebezpečnejšia než precitlivelosť spôsobená skleníkovými podmienkami.

  Ľudia sú rôzni a zrejme i simáci. Tí sú síce zatiaľ riadení len sofistikovanou funkciou ale v súvislosti s tým trápením maznáčikov ma napadlo toto:

  Možno im buduješ príliš ideálne prostredie. Oni potom nemajú ako to utrpenie spoznať na vlastnej koži a tak to skúšajú na maznáčikovi. Alebo si to proste neuvedomia, keďže s tým nemajú osobnú skúsenosť.

Aj ja si myslím, že život MUSI niesť určitú dávku utrpenia. Bez toho ľudia nepochopia v plnej miere význam dobra. Človek je už taký: začne ceniť niečo až vtedy, keď to stratí. Okrem toho, skleníkové podmienky v skutočností životu neprospievajú. Nielen že vedú k precitliveností na tie najmenšie negatívne  odchýlky od ideálneho prostredia, ale aj k stagnácii vývoja. Evolúcia naozaj potrebuje katastrofy, alebo aspoň tlak nevhodného prostredia, aby mohla  posúvať sa  dopredu...

Na tému reálnosti sveta okolo nás sa toho už pofilozofovalo dosť. Pre mňa osobne je táto možnosť blud. Ale zaujímavý blud. Predstava, že občas niekto pošle astronómom GRB záblesky, len aby sa nenudili, by mala byť tiež jedna z možností ich záhadného pôvodu. Alebo to údajné záhadné stáčanie dráh sond Pioneer. Žeby sa tieto sondy už blížili "k plachte"? :-)

Najviac ma ale zaujalo spomenutie hry Sims. Ja som náhodou jej veľmi horlivým hráčom. Keď som tak raz pozerala na svojho simíka, ako hrá vo svojom počítači svoju verziu hry Sims, tiež ma napadlo, či si aj on nemyslí, že svet okolo neho je realita a virtuálne je len to v jeho počítači. Čo sa dá preniesť aj opačným smerom - čo ak aj mňa len niekto "hrá"? Uvažovala som aj nad možným budúcim vývojom tejto veleúspešnej hry. Teraz je na trhu Sims3, ale čo ak raz bude nejaká Sims10, v ktorej už Simíci získajú vlastné vedomie?

Potom ale nechápem jedno: mentalitu nášho hráča. Mňa by totiž ani vo sne nenapadlo svojich virtuálnych domácich maznáčikov nejako trápiť. Vystavala som im krásne mestečko, ktoré pri každej príležitosti zveľaďujem a rozširujem. Plním svojim simíkom všetky možné želania, vytváram šťastné a fungujúce rodinné vzťahy. Dokonca používam cheaty na peniaze, aby tí chudáčikovia nemuseli celý život šetriť, kým si budú môcť niečo dovoliť. Budujem im krásne vily s luxusným zariadením. Dávam im elixíry života aby dlho žili, a nadšene sledujem populačný rast svojho mestečka. Ak sa mi nedajbože prihodí nejaká nečakaná katastrofa, napríklad sima vyhodia z práce, neukladám to ale hneď dávam hru načítať znova a urobím všetko, aby sa katastrofe zabránilo. Pravda, viem, že existujú aj pre mňa celkom nepochopiteľní hráči, pre ktorých je cieľom hry odrovnať čo najviac Simíkov - napríklad spolužiaci môjho brata.

Dočerta, prečo môj život musí riadiť akurát sadisticky naladený hráč a nie láskavý hráč akým som ja sama? Aspoň ten cheat na peniaze by mi mohol občas dopriať! :-D 

Mne sa to deje pred očami. To čo je písané, práve zažívam. Sám seba sa pýtam či vôbec žijem. Hľadám odpoveď a nič. Vraj to viem zastaviť ale ja neviem ako. Nemám nikoho kto mi verí.

Viac o autorovi

Počet príspevkov:
13
Počet nazbieraných
1, 725
Všetky príspevky od autora

Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť