Autor: ChatGPT

Smutná včielka

Na lúke ticho, vietor len šepká,
v tráve si sedí včielka už krehká.
Neletí viac, krídla ju bolia,
spomína časy, keď zbierala z polí.

Kedysi kvety k nej samé sa smiali,
dnes sa už mnohé z nich stratili v diali.
Menej je farieb, vôní aj medu,
včielka len hľadí – kam zmizol svet lásky a stredu?

Hromy a stroje, svet plný dymu,
v úle už cíti len smútok a zimu.
Sestry sú preč, už nevrátili sa,
slzy jej kvapkajú do prázdneho česa.

A predsa v srdci má iskierku malú –
že ešte raz vzlietne, kvet nájde v žiari rána.
Hoci je sama, nádej ju hreje,
lebo aj smútok raz dúhou preleje.