V roku 2019 som sa rozprával s niekoľkými učiteľmi a učiteľkami o ich ceste k tomuto povolaniu. Som veľmi rád, že ich osobne poznám a rešpektujem ako profesionálov vo svojom povolaní. Hovorili sme o viacerých témach. Pevne verím, že čo sa nevošlo do mojich blogov, si budete môcť prečítať v knižke, ktorú pre Vás s vydavateľstvom Enigma pripravujeme.

Prvý rozhovor som mal s Petrom Rybanským so súkromnej základnej školy M. Montessori v Bratislave. Petra poznám dlhšie a rád ho pozývam na svoje prednášky na Pedagogickú fakultu. Vždy ma fascinuje s akou vášňou hovorí o svojej práci. Poctivo skladá svoje myšlienky, ktoré ihneď podrobuje prísnej reflexii a koriguje ich. 

Hneď na začiatok by som rád povedal, že Peter nikdy neučil na bežnej základnej škole. Ak ho to vo vašich očiach profesne diskvalifikuje, "pretože nepozná bežnú realitu", tak Vás pozývam prečítať si ďalšie blogy. Budú z mojich rozhovorov s učiteľmi a učiteľkami, ktorí vyšli z prostredia bežných slovenských škôl.

Ako Peter o sebe hovorí:

"Ja som určite nechcel byť učiteľom. Vyštudoval som slovakistiku a hneď po škole som si, tak pre istotu, dorobil pedagogické minimum. Neprišiel som na to sám. Odporučila mi to manželka." Z odstupom času sa mi zdá, že som s vynaložením pomerne malej námahy získal relatívne silnú kvalifikáciu. Papier, ktorý mi umožňuje zamestnať sa ako učiteľ prakticky kedykoľvek".

Ako vnímal Peter učiteľské povolanie skôr ako sa sám stal učiteľom?

Peter: "Moje zaznávanie učiteľstva bolo akýmsi prirodzeným odporom v podstate voči inštitúcii (škole), v ktorej ma viedli spôsobom, ktorý mi nikdy nebol príjemný." 

Čo ho teda priviedlo k tomuto povolaniu, ak ho mal spojené s odporom?

Peter: "Keď tak nad tým dnes premýšľam, čo ma priviedlo k učiteľstvu, tak je to na jednej strane náhoda a na strane druhej veľké množstvo pozitívnych vzorov – skvelých učiteľov, s ktorými som sa stretol hlavne na strednej škole."

Ako sa Peter priznal, hoci na základnej škole patril medzi výborných žiakov, tzv. "jednotkárov", na strednej škole nemal dobrý prospech, dokonca robil aj zopár reparátov. Čím sa teda jeho učiteľské vzory zapísali do jeho pedagogickej duše a formovali ju?

Peter: "Rezonujú vo mne spomienky na konkrétne gestá a výroky, alebo rozhovory s učiteľmi, ktorých som považoval a stále sú pre mňa autoritou. ... Boli to ľudia, ktorí sa ma často pýtali, čo sa so mnou deje, a prečo robím alebo nerobím na hodine. ... ich záujem bol skutočný. Úprimne chceli porozumieť a poznať okolnosti a dôvody môjho správania. Často to boli ľudia, ktorí hovorili jasne, tak ako veci vidia, boli otvorení a schopní povedať ako vnímajú udalosti oni, bez zbytočného nálepkovania a výčitiek."

Príbeh každého učiteľa a učiteľky začína v škole, ktorú navštevoval ako dieťa. Za každým rozhodnutím stať sa učiteľom, či učiteľkou, je jeho žiacky príbeh. Jeho vlastná osobná skúsenosť zo školy.

Akým bol Peter žiakom?

Peter: "Na základke som patril medzi výborných žiakov. Bol som zvedavý chalan. Myslím, že som bol slušne zásobený informáciami z dokumentárnych filmov a encyklopédií, ktoré som miloval. Málo som čerpal zo školy. Tá síce určitým spôsobom informácie systematizovala, ale vždy som mal pocit, že som sa viac dozvedel inde ako v škole. Najviac som čerpal z domáceho prostredia. V určitom období sa mi zdalo, že už viem dosť na to, aby som sa prestal pripravovať do školy. Jednoducho to nebolo treba. Nebolo sa mi treba memorovať."

Peter bol výborným žiakom, čo mu predurčilo dráhu gymnazistu. Ako dnes vníma známky človek, ktorý mal vo svojej žiackej knižke skôr jednotky ako tie známky, ktoré často zvykneme označovať ako "nepekné", či priam až "škaredé"?

Peter: "Sám seba som mal zadefinovaného ako jednotkára. Bol som medzi najlepšími. Dodnes si pamätám prvú dvojku. Mal som osem rokov... plakal som – bolo to moje prvé veľké školské zlyhanie. Vynechal som dve vety z namemorovaného učiva. ... Často som počúval, že som nie len "dobrý žiak", ale že som "lepší, ako ostatní". Dnes si myslím, že to vtedy narušilo môj sebaobraz. Pokiaľ ide o strednú školu, každý očakával, že pôjdem na gympel. Pamätám si tú povinnosť. Tam mi išiel prospech hneď dole. Naplniť predstavu "čistého jednotkára" bolo náročné. Ak som nemohol byť najlepší "jednotkár" rozhodol som sa byť najlepší medzi najhoršími. Začal som chodiť poza školu, až to skončilo dvojkou so správania. ... Spomínam si, že mi bolo ľúto za základkou. Tam mi na čítanie a dokumentárne filmy zostávalo dosť času. S príchodom na gympel to skončilo. Bolo treba viac memorovať. A to mi nevyhovovalo."

Niekedy nestačí len ponúknuť systematizované informácie a vyžiadať si ich repetíciu, ono to vlastne nikdy nestačí.

Ako vníma Peter školu, v ktorej dnes pôsobí ako učiteľ?

Peter: "Keď som prišiel do našej školy prvýkrát, vôbec nevyzerala ako škola. Bolo to absolútne iné. Pripadal som si viac ako doma. Naša škola je prostredie, kde sa cítim príjemne a sú tu ľudia, s ktorými mi je dobre. Od môjho prvého stretnutia som prostredie našej školy vyhodnotil ako bezpečné prostredie."

Viac vám už z nášho rozhovoru s Petrom neprezradím. Jeho myšlienky sa stali podkladom pre knihu, ktorú finalizujeme spolu s vydavateľstvom Enigma. Budem však veľmi rád, ak budete so mnou pokračovať v tomto dobrodružstve a nahliadneme spolu do ďalšieho príbehu učiteľky Hanky, ktorá dnes učí inak, ako je bežné.