S Hankou som sa rozprával v príjemnom prostredí kaviarne, ktorá je súčasťou kníhkupectva. Vždy ma udivovalo s akou pokorou a zároveň hrdosťou hovorí o tom, čo sa deje u nej v triede.

Hanka: „Som zvedavá o čom bude ten rozhovor. Ja som úplne normálny človek. Myslím si, že neviem povedať niečo zaujímavé o tom čo robím.  ... Raz sa ma  niekto opýtal čo mi dáva – prináša to, že robím učiteľku. Pre mňa je kľúčové slovo stopa. Jednak tá, ktorú zanechávam ja na tých, s ktorými prichádzam do kontaktu. Zároveň aj tie stopy, ktoré zanechávajú na mne oni, že sa vzájomne ovplyvňujeme. Pre mňa je dôležité, ani nie dôležité, ale príjemné prijímať tie stopy od druhých. Každý ten príbeh, ktorý deti so sebou prinášajú mi veľa dáva.“

Je učiteľkou na prvom stupni základnej školy. Roky učila na klasickej, bežnej, bratislavskej škole. Po skoro 10 rokoch sa rozhodla vyskúšať niečo nové. Prešla do Cirkevnej základnej školy Narnia v Bratislave, kde je dodnes.

Som veľmi rád, že som Hanku mohol zažiť aj ako rodič. Medzi prvými prvákmi, ktorých dostala v Narnii bola aj naša Anička. Ako rodič som videl niekoľko jej prvých otvorených hodín v Narnii a zažil s ňou viacero rozhovorov. Keď som si dával dokopy zoznam učiteľov, s ktorými by som sa chcel porozprávať a ich myšlienky vložiť do pripravovanej knižky, Hanka bola medzi prvými, ktorí ma napadli.

Hanka očakávala rýchly, krátky rozhovor. Nakoniec sme sa rozprávali viac ako hodinu. Tak poďte a nahliadnite so mnou, trošku, do jej učiteľského príbehu.

Poďme pekne od začiatku. Od úplného začiatku jej príbehu. Aká bola žiačka? Začal jej učiteľský príbeh v škole?

Hanka: „Od malička som chcela byť učiteľkou, kaderníčkou a krajčírkou. Otec mi povedal: kaderníčkou byť nemôžeš, máš zdravotné ťažkosti, krajčírka je tiež náročné povolanie, tá učiteľka, to by mohlo byť.“

Zaujímalo ma, a možno to zaujíma aj vás, aká bola jej vtedajšia predstava učiteľského povolania.

Hanka: „Mala som jasnú predstavu. Učiteľ je ten, kto stojí pred tabuľou, s dlhým ukazovátkom. Zdalo sa mi, že práve preto je dôležitý. Tiež ma bavilo opravovať chyby druhým. Zdalo sa mi super, že môžem do spolužiakovho zošita písať a mám šancu ho tým ovplyvniť.“

Dnes Hanka nazerá na prácu s chybou inak.

Hanka: „Ja som rada opravovala chyby druhých, to je iné ako opravovať  vlastné chyby. (Smiech) Dnes vnímam, že robiť chyby ma posúva. Nevnímam to negatívne, ale tie pocity, ktoré mám aj dnes, keď sa pomýlim sú nepríjemné.“

Hanka povedala, že školu mala rada od začiatku, až do puberty. V tom čase začala vnímať, že učitelia od nej očakávajú niečo, čo sa jej zdalo zbytočné. Čo ale v nej vyvolalo nepríjemné pocity spojené s chybovaním?

Hanka: „Mala som veľmi podporujúcich rodičov. Keď som doniesla niektorú z tých „smiešnych“ známok, tak mi povedali, že nikto z nich nie je filatelista, aby zbieral známky. Takže to nemusím robiť ani ja. Ale keď chcem, tak nech si ich zbieram pre seba.“

Tak rodičov sa Hanka nebála. Za známky ju očividne nekarhali, ani netrestali. Skúsme sa teda pozrieť do školy.

Hanka: „Keď som bola prváčka v škole sme čítavali na čas. Bývala som často chorá, tak ma nechávali text dodatočne čítať. Dodnes si pamätám, ako sedím na chodbe a mám papier na kolenách, ktoré sa mi strašne trasú. Preto som vlastne na tom papieri nič nevidela, a tak som dostala štvorku z čítania. Bol to stres. .... Tiež si pamätám, že som raz dostala päťku z prírodovedy, pretože som nevedela, čo spraví balón, keď ho pustíme. Ja som to teda vedela, ale nevedela som tú správnu definíciu, tak som radšej ostala ticho“

Neznie to ako príbeh „dobrej“ žiačky, ktorá nosí domov zo školy jednotky.

Hanka: „V treťom ročníku som mala učiteľku, ktorá bola pre mňa jasná, úplne striktná, ale zároveň aj férová. Hlavne sa o nás zaujímala. Veľa od nás vyžadovala. Viem, že som sa vďaka nej cítila istejšia, vedela som presne ako bude reagovať.“

Ako vidno, tak aj na Hankinej učiteľskej ceste do triedy bolo zopár kľúčových situácií s inšpiratívnymi učiteľskými osobnosťami, o ktorých sa nedočítame v odbornej literatúre.

Čo je pre Hanku to najdôležitejšie, na čom dnes stavia svoj pedagogický prístup?

Hanka: „Pre mňa sú dôležité vzťahy. Aj keď som bola na štátnej škole, stále som sa snažila stavať na vzťahoch v triede. Myslela som si, že keď budem riešiť vzťahy, posuniem v sebe aj to učiteľské.“

Ak som sa v niečom utvrdil na Hankiných otvorených hodinách a v rozhovoroch s ňou, tak v tom, že na vytvorenie bezpečného prostredia v triede je potrebné aby učiteľ ponúkal vzťah, ktorý je uveriteľný – autentický.

Hanka: „Tým, že ukážem chyby sama na sebe, môžem toho druhého povzbudiť v tom, že je v pohode, keď aj on nejakú chybu spraví. Ak človek dokáže povedať pred druhými, že niečo nevie, nerozumie tomu, tak sa môžu vzájomne viac otvoriť, viac rozprávať, viac zblížiť.“

Pekným príkladom z prostredia triedy je „problém“ odpisovania.

Hanka: „Deti odpisujú lebo sú v strese, chcú dosiahnuť dobrý výsledok, pretože chcú uspieť. Inak, je celkom ťažké naučiť deti odpisovať správne (smiech). Ak už raz naskočili na to, že odpisovanie im pomôže k lepším výsledkom, tak dostať ich do stavu, keď si uvedomia, že odpisovanie im môže pomôcť k porozumeniu, je veľmi náročné. ... Myslím, že deti nad tým premýšľajú tak, že keď odpíšem niečo, čo mi vôbec nedáva zmysel, tak to beriem tak, že je mi už úplne jedno, či je to správne alebo nie.“

Tak sa mi zdá, že vám začínam prezrádzať z jej príbehu viacej, ako som plánoval. Nevadí to, pretože s Hankou som sa rozprával dlho. Hovorili sme o budovaní vzťahov v triede, o známkovaní, aj o práci s chybou. V pripravovanej knižke nájdete viac aj o jej žiackych časoch a učiteľských začiatkoch. Prezradila veľa aj o tom, aký bol pre ňu prechod z bežnej štátnej školy na CZŠ Narnia.

Môžete mať pocit, že som prestal v tom najlepšom, viem, je to nepríjemný pocit. Mrzí ma to, ale všetko sa dozviete. Len to nie je napísané tu .