1. Jeden zdrap papiera, na ktorom sú dve slová chválitebný, jedno výborný a jedno dobrý (ja viem, niektoré zdrapy papiera som získavala ešte ťažšie a za vyššiu cenu... ale keď si uvedomíte, čo všetko ste museli prežiť kvôli niečomu takému malému, krehkému a zničiteľnému, tak vám behá mráz po chrbte).
2. Cca 10 nocí strávených v agónii, z toho jednu s mierne zlyhávajúcimi životnými funkciami
3. Mínus tri kilá na hmotnosti (nie, to nie je výhoda, keď aj predtým vážite toľko, že sa bojíte ísť za veterného počasia von, aby vás neodfúklo, budete tvrdo bojovať o každé kilo hmotnosti naviac a s horkosťou oplačete každé stratené)
4. Jeden zápal žalúdka (neliečiteľný a nereklamovateľný)
5. Dva hlboké čierne kruhy pod očami
6. Skrátený život minimálne o 1 týždeň (ten akademický a to ešte nepočítam koľko mi ubral zo života ten stres)

Niekto by si ešte stále povedal: Nebolo to až také zlé.

Rodičia aj učitelia používali jednu takú metódu. Najlepší spôsob, akým je podľa nich prinútiť žiakov k učeniu, je poriadne ich vydesiť. Hrôzostrašné detaily, ktoré od nás budú na skúške určite vyžadovať, do nás hustili v škole; hrôzostrašné vízie ako pôjdem pracovať ak nezmaturujem, som počúvala doma. A viete čo? Ono to fungovalo. Ja som zmaturovala. Vychudnutá ešte viac než obyčajne, neurotická, so žalúdočnými vredmi, ale zmaturovala. Dobré výsledky v škole predsa musia byť za každú cenu. Za akúkoľvek cenu. Na ničom predsa nezáleží tak ako na zmaturovaní. To je každému snáď jasné.

Vstávam po prebdenej noci s malou dušičkou. Zobudí ma mňaučanie mačky a zvonenie susedky. Rodičia nie sú doma. Išli na dovolenku. Práve v čase mojej maturity. Nech žije morálna podpora, takďalej atakďalej. Iste, zvládnem do aj bez nich. Samozrejme. Niet o čom. A navyše, toto je predsa len prvá a najľahšia skúška. Maturitný sloh. Schválne som si vybrala maturitu zo slovenčiny A formou, lebo som vedela, že sa mi nepodarí zmestiť do okliešťujúceho maximálneho rozsahu B formy na štyri strany. Aj napriek tomu, že to znamenalo viac štúrovcov a bernolákovocov na ústnej časti. Susedka hovorí, aby sme potom s bratom prišli na večeru k nim. Urobí buchty na pare na oslavu prvej skúšky. Hm, len aby bolo čo oslavovať.

Napätí ako struny počúvame zadania. Samozrejme, sú to tie najhoršie možné témy, aké existujú. Počas prvých piatich minút času na rozhodnutie ma vôbec nič nenapadá presne v súlade s už dávno objaveným pravidlom, že k tvorivosti sa nedá dokopať. Napokon siaham po zúfalom riešení. Nezamýšľam sa, len píšem, píšem a píšem. Tie štyri hodiny napokon neznamenajú až tak veľa času, ako by sa mohlo zdať. Vyčerpaná odovzdávam svoju päťstranovú prácu tesne pred koncom limitu. Ruka mi ide odpadnúť a cítim sa, ako keby ma niekto ovalil päťkilovým závažím. Čím viac sa blížim k domovu, tým viac mi to dochádza: Panebože, ja som to úplne zbabrala! Dostanem za päť, pretože som sa určite nedržala témy ani literárneho štýlu. Čo ma v tej chvíli ale vôbec netrápilo tak ako to, že som sa cítila ako zradca ktorý zapredá vlastnú rodinu len aby si zachránil svoju mizernú kožu. Ja som zapredala niečo, čo som z hĺbky duše milovala na taký mizerný a podradný účel akým je maturita. Ó, Bože. Bola som vydesená, zmätená a vykoľajená, ale to ma vôbec neospravedlňuje. Teraz dostanem päťku a to bude spravodlivý trest. Ja bezcharakterný idiot. Všetci mi volajú a pýtajú sa ma ako som dopadla a keď im všetko poviem, sú ešte zhrozenejší ako ja a ja sa za každým telefonátom cítim ešte mizernejšie. Sedím so zvesenou hlavou nad tanierom buchiet, ktorý by inak vo mne vyvolal veľké nadšenie (ani maturita sa totiž nepostarala o prepnutie mojich chuťových buniek z detského módu do dospeláckeho módu). Namiesto toho mi na ne padajú veľké slzy a premietam si znova a znova tú príšernú chybu, ktorú som dnes urobila. Použila som tam napríklad výrok o neviditeľnosti hraníc štátov a území z vesmíru. Ilan Ramon, ktorý bol jeho autorom (a ja som tam ani nespomenula jeho meno! Čo som to za človeka?!) sa určite v hrobe obracia. Líham si spať v stave, ktorý je duševnou obdobou veľkej horúčky. Ale na rozdiel od horúčky, o ktorej aj v tej najťažšej chvíli viete, že je spôsobená len mizernými baktériami, ktoré vaše telo čoskoro pozabíja a vám bude zase dobre, vedela som, že táto horúčka tak rýchlo neprejde. Pokiaľ vôbec. Najbližšia šanca na vyliečenie sa mi ponúkala o nekonečný dlhý mesiac, keď budeme vedieť výsledky. Ó, bože, prečo až mesiac. Hovorila som už, že maturita je jedna z najťažších foriem duševného týrania?

Úžasný začiatok skúšky dospelosti, nemyslíte? A to sa ma ani nikto nepýtal, či chcem byť dospelá a či chcem preto nejakú mizernú skúšku skladať. Proste všetci sme si to odtrpeli, tak aj ty musíš. Iste, nato tieto veci sú. Dúfam, že netvrdíte, že sú tu na to, aby ste sa niečo naučili. Vedomosti získavané v strese a nasilu sú tými najnestálejšími poznatkami na svete. Pár týždňov po maturite už po nich nezostane ani stopa. Čo nevidieť sedím s uštvaným výrazom na lavičke pred niekdajšou učebňou biológie. Posledných pätnásť minút do začiatku prvej ústnej skúšky. Pre mňa je to ako posledných pätnásť minút života. Pomyslím si, že by bolo spravodlivé, keby teraz maturitná komisia vyšla z tých dverí a povedala: „Dobre, už ste si vytrpeli dosť. Môžete ísť. Všetci za jedna.“ Čo sme si skutočne ešte dosť nevytrpeli? Zdá sa, že nie. Keď som  na druhý deň uvidela tú hrôzostrašnú otázku akú som si vytiahla na najhoršom predmete zo všetkých, mala som pocit, že sa hodím na lavicu a zaspím. Neskôr som sa dozvedela, že presne toto isté urobia vystresované pokusné potkany, keď zablúdia v bludisku. Posledná skúška prebiehala len polhodinu po predposlednej a mne už bolo všetko jedno. Nemala som silu si už ani opakovať. Vlastne učiť sa, nasáčkovať si do hlavy nejaké poznatky so životnosťou zhruba tak 10 minút, kým ich vo vnútri rýchlo nehodím na poznámkový papier. A veru nejak sme sa cez to preniesli. Vlastne, nejak nás cez to preniesli milosrdní vyučujúci, keď videli, že my študenti nie sme zrovna pri zmysloch. Posledná skúška je za mnou a ja sa pre zmenu cítim ako ovalená desaťkilovým závažím. Dokonca aj maturitný sloh som spravila. Na sto percent. Nejaký dobrý škriatok mi tam musel poopravovať gramatické chyby a zvlášť čiarky, o ktorých som nikdy nevedela uhádnuť, do ktorej časti vety patria. Poviete si: hysterka. Tak ona napíše sloh na jednotku s hviezdičkou a je presvedčená, že dostane päťku? Skutočne, keby sa to stalo nejakému inému študentovi, tak nad ním ohŕňam nos presne rovnako. Teraz však viem, čoho je maturita schopná. Čoho je schopný stres.

Oslava? Nežartujte. Vy by ste oslavovali, keby ste o vlások unikli smrti v zuboch rozzúreného žraloka, ktorý vás namiesto toho len poriadne dohrýzol? No tak. V takýchto prípadoch potrebujete v prvom rade zotavovať a liečiť. A keďže po čase zistíte, že vďaka tomu milému žralokovi sa už nikdy nepostavíte na nohy, ani potom na vás chuť oslavovať nepríde. Len spočítate straty, porozmýšľate, ako budete s takým handicapom žiť ďalej a v najlepšom prípade vám o pár týždňov dôjde, že ste vlastne rád, že ste nažive. To je jediný pozitívny pomaturitný pocit, na ktorý sa môžete tešiť.

Ten zápal žalúdka som doteraz nevyliečila.

Ale celý tento text vznikol primárne preto, lebo som si po dva a pol roku uvedomila, že mi vlastne strašne chýba písanie slohov.