2923
Kope vás múza
https://blog.enigma.sk/wp-content/uploads/2022/03/20210822_125603.jpg
21.03.2022 - 16:32
0
39
248

Hudobné randezvous

„Musím to stihnúť! Musím to stihnúť! Musím...“ mladý, asi dvadsaťročný, muž si horúčkovito opakoval slová, ktoré ho nielen poháňali vpred, ale i dodávali odvahu.

Pred pár dňami ho navštívil neznámy starší muž s rovnako uviazanou šatkou okolo krku a podobne rozstrapatenou šticou, hoci už bielošedivou. Modrozelený oblek s dvoma radmi gombíkov zakončený rebelsky vyhrnutým golierom sa mladému mužovi pozdával, potešilo ho, že zdieľali rovnaký vkus. Keby neznámy nevyzeral cez päťdesiat, myslel by si, že sa pozerá na samého seba cez nejaké špeciálne zrkadlo. Iba v jednom sa silne líšili, cudzinec sa tváril kyslo, čiernovlasému mladíkovi poihrával na perách jednoduchý úsmev. Neznámy si vyhľadal mladíka v prenajatej izbici na predmestí Viedne, no nepredstavil sa. Iba ho vyzval na prechádzku v neďalekom zámockom parku, kde mu pomedzi stromy a dôkladne upravené kríky riadne nahlas rozprával o čarovnom klavíri. Mladík čakal, kedy neznámy vytiahne jazdecký bičík a osobne ho poženie do hudobného salónika v Schönbrunne. Vzrušenie, akým mu o tom rozprával, mladíka vtedy rozpaľovalo, až v ňom neznámy zažal sviecu zvedavosti tak veľkú, že aj divoko rozhorená vatra by mu závidela. Obaja mali spoločnú záľubu, každý úder kladivka klávesy krídla udieral ako ich vlastný tlkot srdca, v žilách im prúdila hudba ako krv a dýchali tóny miesto vzduchu. A prísľub nezvyčajnej hudby mladíka lákal, ťahal ako veľký záprah ťažných koní, nedokázal mu odolávať a hneď ako sa mu dalo, vybral sa na tajnú výpravu za čudesným klavírom, o ktorom mu tak zaujate rozprával cudzinec.

Už sa stmievalo, keď mladík využil nepozornosť strážcov pri večernej výmene a nenápadne sa prešmykol poza strážnicu, po chodbách ho sprevádzali tiene sošiek a obrysy obrovských obrazov. Šmýkalo sa mu, vyleštené podlahy mali len kde tu koberce. Hudobný salón sa mu však ťažko hľadal, sem-tam ho vyrušili aj sluhovia a on si len matne spomínal na popis cesty neznámeho cudzinca. Cestou rozmýšľal, prečo cudzinec sám nešiel do toho salónika, keď mu toľko záležalo na tom, aby sa tam mladík dostavil sám. Možno to je jeho vekom, preletelo mladému mužovi hlavou, nedokázal byť tak nenápadný, či ohybný pri podliezaní rampy, alebo mu to nedovoľovala vážnosť jeho postavenia. Avšak najčudnejšie mu na tom pripadalo, že cudzinec po ňom nič nechcel, lebo sprvoti si myslel, že cudzinec chce odtiaľ niečo ukradnúť, alebo niečo spiklenecky chystá proti Jeho Veličenstvu. Ale cudzinec nič takého po ňom nežiadal, iba toľko, aby tam prebdel celú noc.

„Čarovný klavír za hlbokej noci tíško hrá, len pozorné ucho ho počuje!“ mladíkovi ešte doteraz hučali hlasné slová pravdepodobne nahluchlého cudzinca, ktorý rovnako divoko šermoval svojimi rukami pri rozhovore akoby to mladíkovi čítal z hlavy.

Mladý muž pootvoril vysoké dvere a vkĺzol dovnútra. Len čo zatvoril dvere, zhlboka sa nadýchol, aby nasal atmosféru salónu celým telom. V mysli mu vyskakovali rôzne melódie, akoby si steny i každý predmet zapamätali každú zahranú pesničku a v tej chvíli sa mu odrazu všetky chceli naraz vyspovedať a pochváliť tou svojou vlastnou. Jedno veľké kreslo trónilo uprostred niekoľkých ozdobených stoličiek, neďaleko stolík s ornamentami aj intarziami a na stenách veľké obrazy v zlatých rámoch. Na jednom z nich sedela cisárovná Mária Terézia, na druhom jej syn, osvietenecký panovník Jozef II., otec terajšieho cisára svätej rímskej ríše. Samozrejme, kráľovskú korunu celého salónika tvorilo obrovské klavírne krídlo, majestátne stojace s krásnou, purpurovou stoličkou pre prstového umelca.

Mladý muž sa ťažkopádne prežehnal a schoval sa vzadu za stoličky, aby ho náhodná návšteva nemohla nájsť.

Mohlo byť okolo polnoci, keď mladého muža trhlo a zobudil zvuk otvárajúcich sa dvierok nad klávesnicou krídla. Mladík si pretrel oči, vysunul sa a popod stoličky pozrel na mesiacom osvietenú stoličku pred krídlom, avšak žiadne nohy nezbadal.

Tiché tóny vplávali mladíkovi do uší ako veľkolepé koráby do prístavu, ústa mu zavlažila príjemná chuť, až sa mu radosťou pustili sliny, ktoré nečujne pregĺgal. Mladík privrel oči, aby sa lepšie sústredil na každý tón, snažiac sa ich všetky zapamätať, v čom mu krídlo napomáhalo opakovaním určitých pasáží.

„Pri mesačnom svite, hudba ti prehovorí do duše!“ pripomenul si ďalšie slová neznámeho, keď struny zmĺkli.

Mladík si ponechal oči zatvorené. Celú skladbu si prehral vo svojej mysli, prstami hýbal vo vzduchu po pomyselnej klávesnici, aby si tóny zapamätal nielen podľa zvuku, ale aj podľa pohybov rúk. Skúšal znova a znova, až ani nevedel ako a vkĺzol do sna, kde mu celá klaviatúra tancovala pred očami s jednotlivými klávesami. Vo sne uvidel notovú osnovu, kde sa mu noty krasopisne zjavovali na príslušných linkách a on zas a znova počúval melódiu čarovného klavíra.

„Kto ste, pane?“ pýtal sa rozospatý majordóm mladíka, keď ho zobudil sluha, ktorý ráno šiel prichystať hudobný salónik na popoludňajšie predstavenie.

Správca domu si mladíka premeral od hlavy po päty, no keď videl, že mladý muž je lepšie spoločensky oblečený, zvolil miernejší tón, veď určite nešiel do salónika kradnúť, krídlo i obrazy by pre tohto štíhleho muža boli priťažkým bremenom a nič cenné tam iného nebolo. Možno v opilosti zle odbočil, keď v prítmí odchádzal z večerného posedenia, no majordóm si nepamätal medzi hosťami tvár mladíka. Ako sa správca domu prebúdzal, uvedomil si, že vlastne sa ani nijaké večerné posedenie včera nekonalo.

„Hudobný skladateľ,“ mladík sa pousmial, líca mu sčervenali a úctivo uklonil rozstrapatenú hlavu. „Prišiel som si naštudovať jednu sonátu pre deti Jeho Výsosti, veď ako viete, princ Ferdinand má rád hudbu na klavíri. Ak chcete, môžete ma u jeho kniežacej výsosti ohlásiť. Volám sa Ludwig van Beethoven a hrať budem sonátu Mesačný svit.“

Mladý Ludwig šmátral vo vnútornom vrecku svojho kabáta, no miesto drobnej navštívenky našiel lístok s odkazom. No neprekvapil ho ani tak lístok, nosieval vždy pri sebe notový papier i ceruzku na príležitostné hudobné nápady, ako jeho vlastnoručný podpis, hoci v ostrejšom prevedení. V mysli sa mu pri čítaní objavovala hlasná reč cudzinca a jemu sa čoraz viac odhaľovala totožnosť tajomnej návštevy.

„Som rád, že si to zvládol. Tvoje staršie ja, Ludwig van Beethoven.“

Pridal/a Aldot dňa 21.03.2022 - 16:32

Pridať nový komentár

Viac o autorovi

Počet príspevkov:
11
Počet nazbieraných
411
Memento vivere!
Všetky príspevky od autora

Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť