Najnovšie komentáre
Depresie a závislosť.
Milá Adhara. Až po prečítaní si týchto tvojich reakcíí na príspevky ostatných /a hlavne tento "Depresie a závislosť"/ som pravdepodobne pochopil, kto Adhara v skutočnosti je. Pri reakcii na niečo /hocičo/, vkladáme, či si to uvedomujeme, alebo nie, aj kus svojej súkromnej osobnosti. V prvom momente reagujeme spontánne, prihliadajúc na to, čo sme práve prečítali. ale chceme ísť ďalej, otvárame sa /možno nevedomky, možno zámerne/a to je ten moment, ten piestor, kedy vyjadríme to svoje JA, kedy by sme si možno po piatich minútach radšej zahryzli do jazyka a nevyjadrili sa. Vačšina z tvojich reakcií nesie podton: Ja ... a tí ostatní. Viac by ma potešil tvoj názor na moje úryvky, ako obkecávať nepodstatné. Už pri prvom vstupe na tvoj blog "Niečo o mne" ma zarazilo, prečo píšeš "...mám už dvadsať tri ... " ako keby si životom už končila. Ale predsa ty máš iba dvadsať tri, život sa ti iba začína. Pravdepodobne si mala problémy /podľa tvojich príspevkov a je to len a len tvoja súkromná vec/, ponúkla si ich svetu rovnako, ako ja/ kto ich nemá/, a hľadáš nejaký únik. A ten únik je v písaní. Moja dcéra Lucia je presne v tvojich rokoch a možno sa ti v niečom podobá. Povie, a až potom si rozmyslí. Keď budeš " v rokoch", budeš uvažovať presne opačne. Problém má len dve východiská: Radikálne zmena alebo únik. Ja osobne som sa rozhodol pre to prvé i keď som mal mnohokrát tendenciu k únikom. Unik má podobu špirály, točíme sa a točíme, prípadne kruhu, kde sme začali, tam aj skončíme. Radikálna zmena može /ale aj nemusí/ vyriešiť daný problém. Často používaš arogantné vyjadrenia, čo nemusia všetci prijať. Zamieňať pojmy a dojmy, kedy 10 - ročný výňatok zo života pomenuješ životopisom ..., životopis /biografia/ je ...definíciu nájdeš na Webe a zmiatneš tým takmer všetkých. Na napísanie životopisu okrem iných maličkostí nie som slávny a ani ním nikdy nebudem. Ďalej. Niekto ti chce vnuknúť inšpiráciu /Invalidný vozík/ a ty ho razom zmietneš zo stola tvrdením, že takých sa už napísalo..., má to prinajmenšom nádych určitej tvojej arogancie k názorom iných. Pravdepodobne v návale reakčných emocií si si v príspevku "Depresie a závislosť " otvorila svoje srdce, ktoré by malo na tej pomyslenej hranici zabrzdiť, ale týmto emociám som pravdepodobne rovnako ako ty, podľahol pri vložení príspevku "Cudzinec 0" aj ja. Na chybách sa treba poučiť a nehľadať vinníkov medzi tými, ktorí sú opačného názoru. Snáď v jedinom, v čom by sme sa naladili na rovnakú notu, by bola téma depresie, nemala by si vo všetkom, čo ti niekto predostrie, hľadať len pesimizmus, hovoríš, že v patnástich sa ti zdá predčasné hovoriť o nenaplnených snoch /príspevok bez názvu/, ale rovnaké je to aj v /tvojich/ dvadsiatich troch, takto sa možeš zamýšľať, keď budeš na dochodku, ale vtedy to už možno nebude mať podstatu a možno ani zmysel.
Menej /otvárať svoje súkomie/je niekedy viac ..., a akosi automaticky čakám tvoju reakciu: Ja ... a tí ostatní.
Konzumný spôsob života platí aj v konzumácii duchovnej stravy. Rýchle občerstvenie, duchovný cheekburger z rýchlo vypestovaného kurčaťa- to sú tie romány so skráteným dejom. Gurmán si na zhon nepotrpí. Chce jedlo vychutnať. Osobne ja mám rada aj krátke poviedky, a aj epické diela z niekoľkých zväzkov. Zaleží na kvalite. A dĺžka samotného príbehu? Čo tak príbeh planéty, krátka epizóda z jej života, ktorá ale trvá desiatky tisíc ľudských rokov?
Toto mi nedalo: výrok, ktorý som dnes našla na stránke http://www.mamtalent.sk/tvoriva-dielna-mam-talent-18-cast-11-3-2011.phtmltvoriva-dielna-mam-talent-18-cast-11-3-2011.phtml?program=1&ma__0__id_b=6636&ma__0__id_kp=21576 v sekcii Ilúzia reality, tesne pred koncom. Citujem:
"Dobrou a overenou radou je, že váš príbeh by sa mal odohrávať v čo najkratšom časovom úseku. Čitateľ sa tak lepšie prispôsobí, naladí a identifikuje sa s postavami, ich prežívaním. Ak je to teda možné, skráťte svoj príbeh z mesiaca na týždeń, či z roka na mesiac."
Na danom serveri som už čítala veľa "rád", ktoré by som označila ako antirady, ale toto už fakt prekonáva všetko. Na to môžem napísať len jedno: 
Pekne sa na to pozerá na internete - v reále je to len pre skúsených. Takže, klobúk dolu, že si na tú zimnú vodu sadol.
Paráda. V ten istý deň voda v tuhom skupenstve, lyžovačka na snehu a zároveň voda tekutá, naviac pekne prúdiaca. Ešte raz paráda. ivan
Ťažko povedať kde sa niečo také v ľuďoch berie, zrejme to bude zakaždým individuálne. Možno porovnávanie sa s rôznymi umelými "vzormi" ku ktorým sa nevieme priblížiť. Možno privysoké ciele či nároky na seba, ktoré sú nesplniteľné. Alebo nám niekto niečo dehonestujúce povie a my si to vezmeme príliš k srdcu.
Akoby si nevšímali vlastné prednosti a zameriavali sa len na svoje "nedostatky" či neúspechy, a tak ostali znechutení voči sebe.
Nuž, výnimky sa všade nájdu. Ak mám však pravdu povedať, z takých románov ako "Mesto" alebo "Marťanská kronika", ktoré zobrazovali tisíce rokov života nejakej planéty, som bola trochu nervózna. Postavy prichádzajú a umierajú, jediné čo zostáva, je planéta a ja uvažujem, či ešte možno takéto dielo klasifikovať ako román, pretože je prerozprávaný vo forme epizód, ktoré pre veľké časové obdobia uplynuvšie medzi nimi vyzerajú skôr ako samostatné poviedky.
Ja však mám poviedky tiež rada. Aj keď, teraz som si uvedomila, že u mnohých poviedok, ktoré ma fakt zaujali, som si povedala: "Dočerta, taká škoda, že toto autor nerozvíjal ďalej a nespravil z toho román!" :-D Jednoducho, keď sa mne niečo zapáči (prostredie, postavy...), chcem pri tom zotrvať čo najdlhšie. A týka sa to nielen čítania, ale aj písania.