Najnovšie komentáre
Pokiaľ ide o beletriu tak uprednostňujem rozsiahle diela. To znamená viacdielne série, minimálne 3, ideálne tak 6 až 10 častí, každá aspoň 500 strán. 300 strán mi príde príliš málo hoci čítal som i dobré diela v tom rozsahu.
Dôvod? Mám rád epický rozsah (hlavne čo sa týka rozhlohy, nie nutne času), mnoho postáv, zúčastnených strán (rôzne pohľady na tie isté veci, rôzne aj protichodné ciele) a viac/veľa dejových línií (ten svet je reálnejší a zaujímavejší ako keď sa len lineárne sleduje jeden príbeh). Taktiež nemusím absolvovať znova a znova opis prostredia a postáv od nuly keďže prostredie je známe.
Má to samozrejme i úskalia. Udržať tak rozsiahle dielo konzsitentné a zaujímavé je náročná úloha. Miestami skĺzava do monotónnosti či nudnosti. Z viacdielnej série sú knihy často rôznej kvality a človek sa musí niekedy prekúsať slabšou knihou aby sa dostal ďalej. Ale celkovo to stojí za to.
Samozrejme keď sa jedná napr. o filozofiu kde čítanie je pomalé a nad každou vetou sa treba zamyslieť, tam skôr ocením kratší rozsah, alebo aspoň dobre štrukturovaný aby sa dal čítať po malých častiach.
Brisingra som síce nečítala, ale prečítala som Eragorna a povedala som si: mám dosť. To bola kniha, ktorá ma napriek zrejme úprimnej snahe z autorovej strany vôbec nevtiahla do atmosféry.
S tým, že autorovi sa nechce vymýšľať hodnoverné príčiny som sa v tlačených knihách príliš nestretávala v bežných situáciách (ako je Tvoj príklad), ale skôr vo vedeckom zdôvodnení nejakého javu, ktoré sa autorovi očividne nechcelo naštudovať. A tak si vycucal z prsta nový druh, chorobu, technológiu, planétu... a pritom stačilo sa trochu lepšie porozhliadnuť a našiel by niečo vhodné reálne a tým pádom pre vzdelanejších čitateľov aj hodnovernejšie.
Prečítať 400-stranovú knihu na jeden šup, uf, tak to sa mi už dávno nepodarilo... hoci kedysi som to dokázala, ale už sa o to nesnažím. Predsa len, od knihy si sľubujem viac a dlhodobejšej zábavy ako od nejakého filmu, ktorý mám za dve hodiny pozretý. Preto ak je kniha dobrá, schválne si ju porcujem na čo najmenšie dávky - a čím hrubšia dobre napísaná kniha je, tým lepšie.
Úplne súhlasím s tými pasážami "ničnerobenia" a som rada, že nie som jediná, čo ich má rada (a to nie len v knihách, ale aj vo filmoch a seriáloch...).
Príliš rýchle knihy, ktoré opisujú na 300 stranách zo dva-tri dni (niekedy len pár hodín!) ma zakaždým zmiatnu a mám trochu problém sa orientovať, pretože udalosti sú tak natlačené na sebe a je ich tak veľa, prípadne sú tak rozpísané, že sa stratím a zabudnem, čo bolo, kedy sa kam dostali a čo sa vlastne deje.
Na druhej strane taký Brisingr je len hora zbytočne potlačeného papiera, v ktorej sa občas (asi raz za sto strán) blysne kúsok talentu a zvyšok tvoria nekonečné kecy, zbytočné udalosti (ktoré nie sú ani zábavné ani samotnú postavu nikam neposúvajú) a všeobecne nuda. V podstate to pôsobí, akoby chcel napísať čo najdlhšiu knihu, ale fakt nemal o čom. =)
A potom tu sú ešte experti, ktorí sa rozhodnú, že niektoré situácie ich jednoducho nebaví opisovať, ani vymýšľať hodnoverné príčiny takže ich postavám padajú veci rovno z neba, hrdinka príde k bytu, práci a manželovi v priebehu jednej kapitoly a nikoho to netrápi.
Ale v konečnom dôsledku, nech je kniha napísaná akokoľvek a zahŕňa akékoľvek časové obdobie, vzhľadom na to, že knihy najradšej čítam na jeden šup (ráno sa zobudím, otvorím knihu a do večera ju celú prečítam), považujem za ideálnu dĺžku asi...300 až 400 strán. V normálnom písme, žiadna desiatka a milimetrové okraje. =)
Skoro sa mi zdá, že s čím menším časovým odstupom od vymyslenia zverejním dielo, tým lepšie odozvy. :-D Ale ak nečakám a X-krát si to po sebe neprečítam, mávam toľko chýb... napríklad aj tu, zase nadbytočné ukazovacie zámená. :-( Ale som rada, že to považuješ za dobre napísané, lebo plánujem písať román, v ktorom bude veľa topenia sa v studenej vode. :-D Asi preto mi tiež napadlo práve takéto prirovnanie, keďže teraz veľa myslím na ponáranie sa v oceáne...
Zvláštne, ľudia vraj najviac smútia vtedy, ak vzťahy zo zomrelým neboli také, aké mali byť, ale zároveň si ani neboli úplne ľahostajní. Vtedy je to najhoršie - keď si človek uvedomí, že premeškal všetky šance vzťahy zlepšiť. :-(
veeeelmi dobreeee....v mojom terajsom rozpolozeni som to vobec nepochopila ale komentare pomohli ;)
a je to podla mna velmi dobre napisane....hm...uz som si myslela, ze "si sa tam" utopila...
co sa umierania blizkych alebo smrti tyka, ktoze by ju mal rad...s umrtim blizkej osoby som sa stretla uz par krat-co sa tyka mojich starych rodicov, no vztah s nimi som nemala taky aky by mal podla mna byt, a hoci som z toho bola smutna, vnimala som to tak.......ked tak nad tym takto spatne premyslam, tak mam pocit, ze vtedy som bola ja ta studena voda...nepekne zistenie....
:(
... trochu neskoro, ale ďakujem za návštevu tejto fotoreportáže, hádam niekoho aj inšpiruje si tam zájsť - ide jar, je to ideálna rodinná vychádzka, na ktorú tak skoro nezabudnete.
Ako sa tam dostanete? Ak idete po trase BA - NR - BB, za odbočkou na Hronskú Dúbravu zbystrite pozornosť a čakajte výjazd z rýchlostnej cesty R1 na Budču. Po opustení R1 prejdete cestu po nadjazde doľava na miestnu komunikáciu pod lesom. Sledujte les vľavo, a keď sa v ňom otvorí odbočka do širokého údolia (Veľký Sietenec, ste na mieste. Zaparkujte auto, prečítajte si informačnú tabuľu a vydajte sa po značke šikmo po stráni za svojim cieľom - skalným hríbom Čertova skala. Trasa nie je dlhá, ani náročná, ak keď vedie strmou stráňou, stúpa len pozvoľna. Aj s prestávkami a neodmysliteľným fotografovaním trvá tam i späť cca 2 hodiny. Výhľady z nej sú očarujúce.
Ja nechodím na plesy z presne tých istých dôvodov ako Ty. :-)
Päť hodín chodenia po obchodoch? To je moja nočná mora. Z duše neznášam vyberanie a skúšanie si vecí (a pritom mi je jedno, čo to narobí s mojimi vlasmi). Tieto záležitosti sa nsažím odbaviť tak rýchlo, ako to len ide a tak zriedkavo, ako to len ide. Keď som naposledy kupovala šaty (to bolo tuším na stužkovú), tiež som po stiahnutí korzetu uvažovala, či výrobca počítal s tým, že nositeľ týchto šiat prejde na anaeróbny metabolizmus. :-) Nakoniec som našla také, v ktorých sa dalo dýchať. Nedalo sa v nich však jesť. Žalúdok stiahnutý korzetom bol schopný prijať dva hlty, viac nie... čudujem sa, že na túto úžasnú vlastnosť korzetu ešte neprišli fanatičky posadnuté chudnutím. Je to lepšie než si dať podviazať žalúdok.