Keď som to čítala, len som dúfala, že to, o čom píšeš, je vymyslené. Ak nie, Tvoja situácia ma mrzí i desí zároveň. Nie kvôli tej diskotéke. Ale tým veciam okolo. Celkovo to na mňa pôsobilo ako taký zúfalý výkrik.

  Neviem či aj konkrétne alkoholizmus, ale určitá náchylnosť k závislostiam je myslím podmienená aj génmi, a teda aj dedičná. Hrajú tam rolu ale i ďaľšie faktory ako napr. prostredie. Čiže nie je to úplne tak že ty máš tieto gény a tak bude z teba závislák, ale môže to zvýšiť pravdepodobnosť.

  To čo je nepríjemné pre teba nemusí byť pre druhého. Možno ten akt rezania žíl môže byť pre niekoho aj vzrušujúci, hoci je to aj neprirodzené.

  Veľa ľudí sa napríklad necháva "ukrižovať". Hoci im to predpokladám nepôsobí fyzické slasti (i keď zo začiatku to asi skrze napr. adrenalín môže byť aj fyzicky príjemné). Celkovo ich to asi nejako (duchovne?) napĺňa, inak by to zrejme nerobili.

  Pokiaľ by išlo o depresie tak to je už o inom, ale z toho by sa človek stal závislý asi skôr na tých tabletkách. Pri tých žilách by som to skôr tipoval na akési "nutkanie".

perfektne! ked budem velka, vyberiem sa tam aj ja (ok, velka uz som, ale...)

Ak by sme mali svet rozdeliť do zlej a dobrej polovice, tak podľa mňa by diskotéka bola na dne tej zlej

nuž, ako som sa už raz kedysi vyjadrila, toto je jedna z vecí, ktorú nikdy nepochopím. Aspoň nie... ako to povedať... prakticky. Pretože teoreticky viem pochopiť všeličo. Vždy mi bude vŕtať hlavou, ako sa človek môže stať závislým od niečoho, čo nie je ani trochu príjemné. Čo je vlastne veľmi nepríjemné. Hádam, že ten človek sa musí nenávidieť a aspoň niekde v hĺbke duše mať pocit, že si to zaslúži. Ale prečo by sa nenávidel človek, ktorý ako dievča v tomto príbehu má rodinu, priateľov...?

Pre mňa sú najpochopiteľnejšie len dve cesty vzniku závislosti všeobecne: prvá je nedostatok informácii o návykovosti a škodlivosti niečoho, druhá sú depresie, rúcajúci sa život, svet... a tiež si myslím, že dostať sa z toho môže človek len náhradou za niečo iné. Najistejšie (ale aj najhoršie) je za inú závislosť.

A na záver: prečo ten pesimizmus v Tvojom profile? Popravde, aj ja si začínam myslieť, že niektoré svoje chyby už nikdy nenapravím, ale ja som už 23-ročná starena. A potom, či bolo nejaké rozhodnutie v Tvojom živote skutočne úplne chybné a načisto zlé, budeš môcť s istotou povedať až na smrteľnej posteli. Niečo môže vyzerať aj dlhé roky zle, ale bez toho by sme sa nedostali tam, kde sme. Nikto nevie, čo by sa stalo a čo by sa nestalo, ak by sme niečo urobili inak. Samozrejme, mohli sme dopadnúť lepšie (čo je uznávam pravdepodobnejšie), ale aj horšie. Chcem tým povedať, že nádej je tu vždy a hovoriť o nenaplniteľných snoch v pätnástich mi pripadá trošku predčasné. Tým však nechcem zhodiť názory pätnásťročných (dobre si pamätám, ako som ešte nedávno dupala od zlosti, keď mi veľkí premúdrelí dospeláci hovorili "však počkaj, ty z toho vyrastieš" - a nevyrástla som), len poukazujem na fakty.

Ten leukoid Ťa vyzradil - pochopila som pomerne skoro, o čo ide. Ale aj tak, cítala som s požitkom a bola veľmi zvedavá na záver-ako sa Ti podarí vysomáriť zo zápletky a vysvetliť podstatu diela. Inač, čo sa tyká parazitizmusu, občas mi pripadá ako by ľudia parazitovali na našej Planéte, ich škaredé betonovo-asfaltové mesta mi pripadajú ako odporné chrasty na zdravej pokožke planéty.

No dobre, ďakujem za podrobné objasnenie. :D Až tak celkom do dôsledkov som to nedomyslela, mala som len približnú predstavu. Nuž čo, nie každý je taký bystrý :)

Áno, celý ten takzvaný granátový vesmír sa nachádzal vo vnútri veľkej tepny toho pacienta v záverečnej scéne. Viacmenej, čitateľ by sa mal (taký bol zámer) zamyslieť, či aj naša planéta tiež nie je len nejakou nepatrnou súčasťou gigantického živého organizmu. V horšom prípade jej parazitom, ktorého raz príde imunitný systém zničiť...

"Planéty" boli patogénne baktérie (aj keď ako som už vyššie písala, lepšie by boli prvoky), "hviezdy" boli červené krvinky, "asteroidy" zase krvné doštičky. "Tiobíny" boli antibiotiká. Podobnosť v názvoch leukocyt - leukoid som ponechala zámerne, ako vodítko.

Takto, aby nedošlo k omylu. To, že leukoidy sú niečo na spôsob leukocytov, mi došlo už počas čítania. Ale to, že oni boli vlastne len akoby svetom vo vnútri organizmu, to som nevedela. Alebo predsa neboli, a ten záver mal byť len obrazom vyjadrujúcim tvoju predstavu o vesmíre (teda ak aj nie predstavu, minimálne víziu pre dané dielo)?