Tak mo ma mrzí. Mala som zatiaľ to šťastie, že smrť až takej blízkej osoby som nezažila... teda... asi jednu áno, bola to dosť blízka osoba a bol to skôr šok, ale dochádzalo mi to až tak postupne. Celkovo smrť je niečo, s čím sa len ťažko vyrovnávam a neviem si ani predstaviť, ak by išlo o niekoho skutočne veľmi blízkeho.

To, že si to zažila, ma naozaj mrzí. Smrť neznášam. Ľudia by nemali zomierať. Neznášam, keď ľudia zomierajú....

Áno, toto je žiaľ realita (inak, keď sem niečo napíšem v prvej alebo druhej osobe, ide vždy o viac-menej realitu, len v tretej je to čistá fikcia).

Nebola to zase až taká úplne blízka osoba. Lenže kedysi dávno som zažila úmrtie osoby v rovnakom stupni príbuzenstva a časom sa to nezlepšovalo, naopak, následky sa časom len zhoršovali. Preto už neverím tomu, že čas lieči. Neverím tomu, že sa v tom naučím plávať, že mi narastú žiabre a presedlám na studenokrvnosť. Skúsenosti sú skúsenosti. Sorry.

S literárnej stránky niet čo vyčítať, je to skvele-až desivo realistické. Zrejme preto že tentoraz nemáš to vymyslené, ale prežívaš v reálite. Drž sa, čas naozaj lieči, ale je to neskutočne pomalý lekár. 

Krucinál, už zase to bolo zdvojené! Možno by s tým admin mal niečo spraviť... ja to vždy vkladám len raz a tak neviem, v čom je problém.

No, pokiaľ viem, tento prudko depresívny štýl písania som zatiaľ na verejnosti prezentovať veľmi neskúšala (aj keď tuším aj môj Posledný východ slnka na svete by sa k tomuto štýlu dal zaradiť).

Myslela som, že to spoznáš, že to tak vnímajú všetci. Pocit, ktorý človek zažije po správe o úmrtí blízkej osoby, sa dá podľa mňa najlepšie prirovnať len k pocitu pádu do ľadovej vody. Ale ak si mala to šťastie nezažiť to, tak to Ti teda vôbec neželám, aby si to niekedy zažila...

Super! Veľmi dobre sa to čítalo. Tento štýl písania Ti naozaj ide. I keď by ma zaujímala konkrétna príčina, ktorá za článkom stojí. Molové hmotnosti to asi nebudú.

Inak, skopírovalo sa Ti to dvakrát, to len taký technický detail

Nuž, ja by som za nijakých okolností nebola schopná spáchať samovraždu podrezaním žíl. Pohľad na krv ma úplne paralyzuje. Ale samovrahovia podrezávajúci si žily sú pre mňa stále pochopiteľnejší než "závislí rezači". Človek je predsa len schopný toho viac vytrpieť, ak vie, že je to úplne naposledy a už nikdy potom nebude v ničom trpieť.

Injekcia je tiež poriadne ostrý predmet, ale jej pichnutie bolí ako čert. Ale keby aj to nebolelo hneď, ja som proste typ človeka, ktorý sa VŽDY trápi všetkými následkami, nech prídu s hocijakým čaosvým oneskorením. Preto je pre mňa tou najpochopiteľnejším vysvetlením takéhoto konania - alebo hoci aj toho ukrižovania - nenávisť k sebe a pocit, že si tú bolesť ten človek zaslúži.

  Tak s tou depresiou to áno, súhlasím. Ale ak máš takú riadnu depku tak si žily skôr podrežeš s úmyslom samovraždy? Nepredpokladám že to budeš robiť opakovane a ešte sa snažiť aby si si pri tom príliš neublížila.

  Ja to skôr vidím na akési nutkanie. Máš nôž, či niečo ostré, a proste ťa to ťahá si zarezať. Prečo? Tak to neviem ale to máš ako so všetkým, prečo je niekto gay, iný workoohlik, ďaľší zas každý deň upratuje. Môže byť že to niekoho fascinuje, to riziko nebezpečenstva, možno i testovanie vlastných limitov. Konieckoncov prípady sebapoškodzovania nie sú zas tak zriedkavé.

  Inak ak režeš ostrým predmetom tak ani nebolí, skôr tá krv čo sa začne valiť môže byť odstrašujúca (niekoho zas môže fascinovať). Štípať/bolieť to začne až neskôr a človek často neberie do úvahy dôsledky ktoré sa nedostavia okamžite.

Vitááám spátky :D

Och, to pesimizmus nie je! :D To je len také suché konštatovanie... urobila som zopár chýb, prakticky zopakovala tie staré :) Ale máš pravdu, znie to pesimisticky, keď som si to po sebe prečítala :D Idem to prepísať, nech si o mne nemyslia, že som depkár :D :)

K poviedke: dodnes poriadne neviem, čo je vlastne vo veci... resp. bolo. Vravela mi o tom, rozprávali sme sa veľmi, veľmi dlho... ale pre mňa nikdy niečo podobné nebolo riešením pre problémy :) Preto sa vždy radšej vykričím do vankúša :) Takéto niečo by som asi nezniesla :D :)

No fakt neviem, ako pre niekoho rezanie žíl nie je nepríjemné. Všetci ľudia predsa majú nervové zakončenia, hoci mne sa skutočne občas zdá, ako by tí ostatní mali len polovicu z počtu, ktorý mám ja. Pre mňa je to o to nepochopiteľnejšie, že pri pohľade na krv - nebodaj vlastnú - sa mi podlomia nohy, zoslabnem a roztrasiem sa. Viem určite, že ja by som si napríklad nebola schopná pichnúť si injekciu, ani keby na tom záležal môj život.

Závislosť na tabletkách môže vzniknúť podľa mňa nanajvýš chemická, ale stačí prežiť absťáky a tešiť sa, ako už v tele nebudem mať to svinstvo a prejde to. Depresie celkove sú podľa mňa otvorenou bránou k závislosti od čohokoľvek. Viem to, lebo sama som tak skončila. Viem určite, že by som sa nestala závislou, keby som nemala depresie. A rovnako určite viem, že šancu zbaviť sa tej závislosti mám len ak sa zbavím príčiny, ktorá ju vyvolala - depresie. Kto to nezažil, nevie si ani predstaviť, aké otrasné miesto je svet pre človeka v depresii a ako strašne z neho túži uniknúť - už doslova hocijakým spôsobom. A ak sa pred ním zjaví niečo príjemné a zároveň vyzerajúce na prvý pohľad úplne neškodne, niečo, čomu sa dá prepadnúť a zabudnúť pritom na vlastný smútok, je chytený...

... keby si sa ozvala skôr, mohli sme Ťa pridať do posádky, príp. i s Tvojim miláčikom (chlap, pes, dieťa, plyšák a pod.) Žiaľ, už sme komplet. Crystal Serenity nám pred nosom vyfúkol Johnny Depp, a tak sme vzali dvanásťmetrovú DERBY 9.