Predstavte si, že ste pozorovateľ. Zvláštny pozorovateľ, nehmotný a absolútne nezaujatý. Môžete všetko. Ste len vedomím v priestore, ste ničím a predsa môžete cítiť, vnímať a zaznamenávať. Ste nezávislý od času a priestoru, fyzicky nezraniteľný a schopný urobiť čokoľvek. Musíte byť takým kvôli tomu, čo vám chcem ukázať.

Vznášate sa vo veľkej výške. V oveľa väčšej výške, ako sú oblaky, či ozón. Nachádzate sa vo výške sedemdesiat kilometrov nad povrchom Zeme. Vzduch okolo vás je už taký riedky, že ho takmer možno nazvať vákuom a predsa si zachováva niektoré vlastnosti hmoty. Obloha nad vami má tmavý, veľmi tmavý odtieň, len o jediný farebný stupienok svetlejší od absolútnej čiernej. Je posiata hviezdami, chladnými, nehybnými a krásnymi. Slnko nevidieť. Panuje noc. Nie však taká noc, ako ju poznáme, pretože tu, na rozhraní svetov, slová ako deň a noc strácajú svoj pravý význam. Ak sa máte čo najviac priblížiť k realite, poviete, že slnko je za guľatým horizontom Zeme. Niektoré jeho lúče však už zablúdili na toto miesto a prenikli cez temnotu pod vami.

Vznášate sa nad pevninou, ale na dohľad máte aj oceán. Vidíte ho napriek tomu, že je nesmierne ďaleko, lenže z takejto výšky, neskutočnej, úžasnej výšky, už zreteľne vidíte aj zakrivenie Zeme. Vnímate tiež modrastú vrstvičku spodnej časti zemskej atmosféry, ktorá obaľuje jej mierne oblý obzor. Zdá sa vám, že ste vo vesmíre, ale vesmír oficiálne začína až dvakrát tak vysoko. Toto miesto je skoro vesmír, ktorý si však zachováva ešte množstvo atribútov Zeme. Jedným z nich je aj to, že rozoznávate veľa detailov na povrchu. Vidíte biele škvrny snehu v severnej časti kontinentu, ktoré v tomto slabučkom svetle vyzerajú ako tmavomodré. Sú tam, pretože je zima. Mierna zima alebo azda koniec zimy, ako vidíte. Alebo azda len letíte príliš južne. Prezradím vám, že kúsok pravdy je v každom z týchto tvrdení. Ste nad miernymi zemepisnými šírkami, je málo snehu a pomaly sa blíži aj koniec zimy. Je totiž prvý február.

Určila som dátum. Porušila som tým neosobnosť, všeobecnosť tejto scény. Tento výjav mohol byť jeden z mnohých. Mohli ste sa vznášať takmer hocikedy a hocikde, ale ja som chcela, aby ste boli presne nad týmto miestom, v tejto výške a prvého februára. Keďže som vám už prezradila dátum, môžem bez výčitiek svedomia spáchať ďalší zločin. Určím čas. Je štrnásť päťdesiat. Inými slovami, je za desať tri... stredoeurópskeho času. Nachádzate sa však na mieste, kde stredoeurópsky čas nemá nijakú hodnotu. Noc, ktorá tu ešte stále panuje, to dokazuje. Vznášate sa nad územím Spojených štátov amerických.

Je tma. Je ticho. Je chladno, desiatky stupňov pod nulou, ale to nie je dôležité. Vašu pozornosť púta len jedna vec, jediná. Predmet, ktorý odvážne a rýchlo letí priestorom. Vyzerá ako kométa, alebo azda meteor. Viditeľná časť objektu je obrovská, desiatky, možno stovky metrov dlhá. Ale oproti okolitým telesám, oproti Zemi, oblohe a hviezdam je veľmi malá. A predsa taká jasná. Tá vec svieti tak silne, že nijaký svetlený zdroj v okolí – hviezdy na nebi či svetielka miest na povrchu Zeme – sa s ňou nemôžu porovnávať. Vyžaruje jasne oranžové svetlo. Najviac žiari jeho predná časť, jadro. Smerom k chvostu sa jas rozptyľuje.

Letí rýchlo, neskutočne, nepredstaviteľne rýchlo. Má rýchlosť Mach 22 alebo 23. Keby sa toto teleso pohybovalo rovnakou rýchlosťou pri Zemi, vytvorilo by zničujúcu tepelnú, tlakovú a zvukovú vlnu. Ale tu, vo veľmi riedkom vzduchu, sa gigantický zvukový tresk mení len na tlmený neosobný hluk. Akési tiché zvukové pozadie k tejto scéne.

Teleso letiace priestorom však nie je kométa. Nie je ani meteorom, ktorému sa tak podobá. Približujete sa k tomu, sčasti očarení a sčasti zvedaví. Teraz sa vznášate v tesnej blízkosti vrcholu žiariaceho objektu a nahliadnete cez priesvitné vrstvy svietiacej plazmy. Zistíte, že je to raketoplán. Obrovská rýchlosť, ktorou vnikol do zemskej atmosféry, si vynútila svoju daň. Tou je tento žiarivý stĺpec ionizovaného vzduchu, ktorý ho celkom obaľuje a vytvára dlhý meteorický chvost za ním. Raketoplán je však na plazmu pripravený a mal by byť pred ňou chránený. Jeho povrch, z hornej strany prevažne biely a zospodu čierny je pokrytý množstvom malých doštičiek. Tie nedovolia teplu prejsť ďalej a tak plazma raketoplán len neškodne obteká. V blízkosti stroja kopíruje jeho tvar, v diaľke za ním sa rozptyľuje a stráca sa.

Ale čosi narúša celkovú symetriu tohto útvaru a to čosi vo vás budí čisto podvedomú hrôzu. Pretože narušenie symetrie je neškodné len vo veciach prírody, nie človeka. Dívate sa na raketoplán obklopený plazmou zhora a niečo zvláštne sa deje na jeho ľavej strane. Plazma na tomto mieste zoslabuje a zjasňuje... ale častejšie zjasňuje. Prúdy plazmy tiahnuce sa z tejto oblasti sú v porovnaní s ostatnými narušené. Akési žiarivejšie, hustejšie a dlhšie než zvyšok svetelného chvosta za ním. Uvedomíte si, s pocitom zdesenia v pozadí, že to nie je plazma, ale plameň. Nie však taký plameň, aký poznáte a aký si predstavujete. Je to zvláštny, netypický plameň, ktorý môže vzniknúť len v prostredí, kde je primálo kyslíka na to, aby látka horela a predsa je k tomu nútená teplotou, ktorá prevyšuje všetky vaše predstavy – teplotou tisíc sedemsto stupňov Celzia. Dlhý plameň sa tiahne za krídlom raketoplánu, ale toto narušenie rovnováhy nemá okrem vás jediného svedka, len Zem a hviezdy.

Plameň však nie je jediná anomália, ktorá vzniká na ľavej strane stroja. Z toho istého miesta – teraz, pri bližšom priblížení ho môžete identifikovať ako nábežnú hranu krídla – sa oddeľujú svietiace úlomky. Vyzerajú ako malé kúsky plazmy, ale fyzikálne zákony vás nepustia. Plazma sa nemôže samovoľne oddeliť od raketoplánu. To naznačuje, že tieto žiariace útvary majú pevný základ. Ponúka sa vám riešenie, že sú to kúsky a úlomky stroja vytrhnuté aerodynamickými silami. Každý kúsok je natoľko veľký, že by z neho bol krásny, prekrásny meteor, keby ste ho pustili do atmosféry z vesmíru. Tieto však nie sú púšťané smerom k Zemi z vesmíru. Postupne sa oddeľujú od materského telesa, ktoré sa v porovnaní s meteormi pohybuje pomerne pomaly. Zaostávajú za raketoplánom a vzďaľujú sa od neho. Samostatne svietia a napokon celkom zhoria a zhasnú. Stávajú sa desivou predpoveďou budúceho osudu stroja.

Raketoplán však až na tieto úlomky zostáva naďalej celistvý. Letí v predpokladanej výške a po predpokladanej dráhe. Maličké odchýlky od tejto dráhy sú zatiaľ ignorované. V tejto chvíli nikto, ani na Zemi, ani vo vnútri stroja, netuší nič zlého. Jediní, ktorí by okrem vás mohli mať predtuchu konca, sú pozorovatelia na území Kalifornie. Tí môžu úlomky vidieť a vidia ich. Ale aj keby presne vedeli, čo znamenajú, nemohli by s tým nič robiť. Nikto zo šiestich miliárd žijúcich ľudí s tým nedokáže nič urobiť. Na akúkoľvek záchrannú akciu je už príliš neskoro. Už celých 15 dní a 22 hodín je príliš neskoro.

A raketoplán letí ďalej. Mieri na východ, nepatrne spomaľuje a klesá. Letí v ústrety úsvitu. Tmavomodrá vrstva atmosféry na východnom obzore pomaly sčervená. Potom, nie až tak pomaly, sa jej farba zmení na svetložltú, skoro bielu. Táto biela osvetlí raketoplán, ale zatiaľ nie zemský povrch pod ním. Oranžová žiara plazmy vo svetle zbledne a znevýraznie. Tento pohľad vo vás vzbudí záchvev zúfalej nádeje, že krutý osud sa dá poraziť svetlom. Aj anomálie v plazme sa stanú horšie viditeľnými, ale vzápätí si uvedomíte, že predsa nezmizli, že symbol dobra a nádeje ostáva iba symbolom, že to, čo je raz nezvratné, sa už nikdy nedá vrátiť späť.

Prvý slnečný lúč sa zjaví nad obzorom. Slnko stúpa neuveriteľne rýchlo, oveľa rýchlejšie, než by ste boli schopní sledovať z ktoréhokoľvek miesta na Zemi. A ani toto nikto nevidí. Miznúce hviezdy, Zem, nebesá, sú pozorovatelia, ktorí zostávajú slepí k jeho nádhere.

Posledný východ slnka.

Videl ho predsa len niekto? Keď slnečné svetlo zasiahlo okná raketoplánu, pozrel sa niekto z posádky k východnému obzoru? Mohol niekto z pilotov zdvihnúť zrak od riadiacich panelov vesmírnej lode? Mal niekto z nich možnosť sledovať svoj posledný východ slnka?

Na túto otázku vám nedokážem odpovedať. Jej vyčítavý otáznik doteraz žiari v mojom vedomí. Rozmýšľam nad ňou počas dlhých bezsenných nocí. Počas cesty do školy a zo školy. Počas raňajok, obedov a večerí. Podvedome sa ňou zaoberám aj vtedy, keď pozerám televíziu, alebo vediem nudné rozhovory. Táto otázka je jednou z mnohých, s ktorými som nútená tráviť svoj duševný voľný čas. Na niektoré otázky nikdy nedostanete odpovede. Môžete o nich len uvažovať. A ak si myslíte, že ste našli odpoveď, musíte jej veriť. Alebo aspoň dúfať. Dúfať, že niekto z posádky, ak nie všetci, predsa len uvidel posledný východ slnka na svete.

Môžete sa vrátiť na Zem. Len choďte. To, čo by ste videli, keby ste ostali, už nebude pekné a vášmu duševnému pokoju to nepomôže. A dúfajte, že ho to ani nenaruší. Vráťte sa na Zem a buďte šťastní, že sa môžete vrátiť.

Ja sa vrátiť nemôžem.