Ako mám vedieť, ktorá je tá pravá?
Ako mám vedieť, ktorá je pre mňa stvorená?
Možno ju nenájdem, aj to sa stáva.
Možno je tu pri mne niekde ukrytá.
Len ja ju nevidím.
Len ja ju nepočujem.
Len ja ju necítim.
Hoci ju potrebujem.
A ja ju potrebujem ako vodu.
Ako keď na kvety z neba prší.
A možno že ju potrebujem ešte viac.
Zatiaľ sa však môžem dívať...
Akurát tak na Mesiac.
To však nič nemení.
Na tom, že skutočne túžim...
Po tom krehkom stvorení.
Veď aj Pán nám všetkým káže:
„Milujte sa a ploďte deti!“
Ja si nášho Pána vážim,
ale svet sa rýchlo mení.
Dnes sú v kurze iné veci.
Menej skutky a viac keci.
A láska je v úzadí.
A zabúda sa na ňu.
Každý však po nej túži...
Ó, ako ja po nej túžim!
Možno si ju však nik nezaslúži.
Ó, možno si ju nezaslúžim!
Pomaly tomu začínam už veriť.
Niečo mi však silno bráni,
sa s týmto faktom celkom zmieriť.
Čo keby sme hriechom odolali?
Čo keby pri nás partneri vždy stáli?
Čo keby sa systém celkom zmenil?
Čo keby sa ten starý vykorenil?
Na to však treba pravých ľudí.
Hoci je zhon vlastne všade vládne spánok.
A ľudstvo sa ešte len sotva budí.
A kto sa zobudí túži po čase radovánok.
No zistí že sa len do záhuby rúti.
A po takom zistení,
sa človek cíti sám a stratený.
A i ja sa takto cítim.
A život inými očami zrazu vidím.
Pravého partnera si preto hľadám,
no zdá sa, že žiadna nie je tá pravá.
Ako mám vedieť, ktorá je tá pravá?
Ako mám vedieť, ktorá je pre mňa stvorená?
Možno ju nenájdem, aj to sa stáva.
Možno je tu pri mne niekde ukrytá.
Len ja ju nevidím.
Len ja ju nepočujem.
Len ja ju necítim.
Hoci ju potrebujem.
A ja ju potrebujem ako svetlo.
Pretože sám...
Asi tunelmi života neprejdem.
A čo potom?
Keď niekde v temnote zastanem...
A zostanem stáť sám.
Jediné, čo môžem urobiť,
Ja hľadať tú pravú naďalej.
To si prisahám.
Comments
Pridať nový komentár
Ó ako je možné, že som si toto nikdy neuvedomil! Áno, hneď ako som si prečítal tento komentár, zmenil som svoj pohľad na život a na svet a tiež na svoju pretlakovú tvorbu.
Samozrejme len žartujem.
Myslím, že tento komentár, hoci mne sa zdajú tieto názory známe :D, písal niekto kto sa dobrovoľne vzdal ilúzii a život berie konzumne. Zdá sa mi to značne nihilistické a flegmatické. Celý tento komentár by sa dal skruhnúť do vety "Veď aj tak všetci zomrieme, tak načo žiť." No možno to tak pripadá len mne.
Nikdy by som však nenazval ničiu poéziu citovým pretlakom v takom zmysle ako je to použité v tomto komentári. Možno len ak by som toho človeka poznal osobne :D - ďaľší žart.
Pretože ja neverím, na nekvalitnú poéziu.
A čo sa týka citovosti, tak o čom inom je poézia než o citoch. Negatívnych, pozitívnych, naivných, vypočítavých, úprimných či neúprimných. Možno len v tomto zmysle je poézia citovým pretlakom.
A ešte ma veľmi prekvapila veta: "...a nič zvláštneho sa nedeje."
Ja ľutujem toho človeka, ktorý nevidí a necíti tie zvláštne veci, ktoré sa každý deň dejú. Ľutujem toho človeka, ktorý si nevšíma súvislosti v živote. Pretože áno, takéto "keci" sa objavujú všade už odkedy dokážu ľudia kecať, ale vtom spočíva predsa ľudská podstata.
Každý vlastne rozmýšľa nad tým istým, len iným spôsobom. A čo sa týka vojen, môj názor je, že tie vznikajú práve pre tie odlišné spôsoby myslenia a pre obmedzenost niektorých ľudí.
A to je asi všetko, čo by som chcel za seba k tomuto komentáru povedať.
PS: A to, či ide alebo nejde o svetobornú poéziu, o tom predsa nerozhoduje jeden človek, ale všetci, ktorí ju čítajú.