Chápala zamlčané slová,
cit, čo sa v hĺbke schová.
Dokázala čítať z očí,
ostala, kým bolesť neskončí.
Ľudia sa časom menia.
Dopredu však nepovedia.
Stačilo by malý krok spraviť,
alebo sa nechať spáliť.
Bojím sa ohňa, som ticho,
ale čas plynie veľmi rýchlo.
Jej objatie už nehreje,
stratila som aj poslednú štipku nádeje.
Nevidí, čo ma v spánku mrazí,
ani čo mi úsmev zrazí.
Stačil jej len náznak vrásky,
nekladla zbytočné otázky.
Len ma schúlila do objatia,
z ktorého sa všetky slzy vytratia.
Teraz stojí a bez slova hľadí,
či odídem ja, alebo sa ona vráti.
Dívam sa na ňu, bojím sa vydať hlások,
umlčím hlavu plnú otázok.
Je tak ďaleko, stojí pri mne,
snáď tá vzdialenosť zahynie.