Je mi jedno čo bude s ľudstvom zajtra

Aj tak si myslíte že sa hrám na majstra

Som už unavený z toho ako ma vidíte

A z toho čo o mne šírite a čo si myslíte

Som obyčajný radový človek

Ktorý sa zamýšľa nad svoj vek

V čiernych mrákotách hybných síl

Vidím súvislosť tých dávnych chvíľ

Ja súdim, hodnotím a kritizujem iba seba

Je mi jedno že môj názor svetu ani netreba

Aj tak sa točí naša matička Zem

Tak sa točiť s ňou aj ja chcem

Vánky, vetry, víchry silný hurikán

A ty sa pýtaš prečo z toho unikám

Dúfaš iba v hlúpe stability

Odpovede sú zjavne debility

A všetci múdry píšu o hovne

Možno si myslia skromne...

Že sú proste origoš.

Občas už nemám chuť ani na ten vzduch

Však v hĺbke dúfam, že okreje náš duch

Plavíme sa po jednom rozbúrenom mori

Grciame von z paluby, nejakí sme chorí

Vravelo sa dávno maják má väčší význam

Že mi je na nič kostolný zvon si priznám

Čierne zlato, biele zlato samé zlato

Z mŕtveho bankára je neskôr aj tak blato

Plné tlstých červov čo sa kŕmia tukom

Z tých červov každý raz bude muchou

Iba z jedného dôvodu do sveta poletia

Ľudom dve a viac na jednu ranu naletia

Budú sa hlúpo chvastať tí čo mušky trafili

Však zo svojej dlane si ich aj tak nezmyli 

Je to choroba ľudského pokolenia

Že sme ponorení viac do snenia ako konania

Bojíme sa totiž poznania!

Áno sme to my, my jediní

Čo sme strojcami šťastia

vlastného aj iných.

Poviem to otvorene smejem sa z tých

Čo sú ako malé štence fien háravých

A čakajú kým ich niekto spasí

Sú ako víno čo na slnku kvasí

Stojí v pohári, čaká kým ho niekto vypije

To skôr mäso kostí svätých otcov vyhnije

Zbytočné je rozprávať srdciam krvavým

Masturbovať nad životom boľavým

Škoda len že sme jedna hlúpa rodina

Moja sloboda končí tam kde vaša začína

Čo však možno stojí za to

Je žiť svoj život a skrátka...

Srať z výšky nato.