Najnovšie komentáre
Hovoríš teda, že samovražda nikdy nie je pochopiteľné a ospravedlniteľné riešenie? To sú veľmi silné slová. Aké dôsledky má samovražda, ak napríklad človek nikoho nemá (čo síce nie je tento prípad)? Prečo je obludná nezmyselnosť vybrať si smrť namiesto niečoho horšieho ako smrť? Prečo by sa Jackie ničila? Prečo by každý samovrah musel byť psychopatom? A more času predsa môže byť časom na nabaľovanie problémov a zhoršovanie stavu... Prepáč, ale takémuto postoju vážne nerozumiem.
Pekny den prajem - mame seriozny zaujem o spracovanie vasich textov do elektronickej kniznej podoby.
Pekny den prajem - mame seriozny zaujem o spracovanie vasich textov do elektronickej kniznej podoby.
Pre Jackie neexistuje ospravedlnenie, ani dostatočne silná motivácia (ak to nie je posledná možnosť, ako zachrániť ľudstvo, napríklad). Samovrahovia si do dôsledkov neuvedomujú, čo robia. Ich myseľ je dočasne akoby v hmle, je to skrat - preto je to taká tragédia. To je aj dôvod, prečo odchádzajú zo sveta rýchlo - ak by si totižto dali viac času, tak zvyšujú šancu, že sa na seba pozrú nezaujato a uvedomia si obludnú nezmyselnosť takého činu. Hlavná hrdinka má more času - preto Jackiina (alebo ako sa to píše) smrť bude ešte tragickejšia (pre ňu). Ak ho nevyužije na svoju záchranu, bude vyzerať ako labilný človek - nie som si istý, či toto je tvojim cieľom. Zatiaľ sa iba vŕta vo vlastnom marazme a pritom sa zaťato, systematicky, chladnokrvne ničí. Tým si moje sympatie rozhodne nezíska. Môžem ju maximálne tak poľutovať, že zomiera bez toho, aby vlastne vedela, čo robí.
Samozrejme, je iné o samovražde "len" premýšľať (to sa dá celé roky) a iné je, ak človek stojí nad priepasťou - v takom prípade už musí prísť nejaký výpadok, dobrovoľne by asi neskočil nikto.
Takže akokoľvek dobre vykreslíš jej akokoľvek veľké utrpenie - máš to dopredu prehrané: Jackie z toho chtiac-nechtiac vyjde ako psychopat.
Hm, takže aby som to zhrnula, treba silnejšiu motiváciu a častejšie kapitoly? Na tom prvom by sa snáď dalo zapracovať, to druhé ale neviem neviem, pretože príbeh je v štádiu písania a ako na potvoru budem mať odteraz strašne málo času.
Čo sa týka fyzickej práce, ja za seba môžem povedať, že NIKDY som necítila väčšiu beznádej, ako keď som bola zapriahnutá do ťažkej fyzickej práce – namáhavej, dlhej a stresujúcej. Mnoho z myšlienok Denníka samovraha sa zrodilo práve počas tej práce. Keď ruky a nohy robia, myseľ sa venuje svojmu, ak nútiš zapojiť sa aj myseľ, ona odmietne bez ohľadu na postih, alebo to spraví iba tak napoly. Všetko odskúšané. Aj so športom. Mimochodom, k zaneprázdnenosti ako „liečbe“ z depresie je čosi hneď v ďalšej kapitole – ktorú som vyvesila skôr, než pribudol Klimeuxov komentár. :-)
Ale beriem si pripomienky k srdcu a skúsim to tam nejako zapracovať – napokon, ja sama často autorom otrepávam o hlavu, že nemajú vysvetľovať v komentároch, čo svojím textom mysleli, ale majú tomu prispôsobiť samotný text. Na druhej strane, niektorí čitatelia nepochopia, ani keď sa autor rozkrája (ale netvrdím, že je to tento prípad – napokon, ste s podobnými námietkami už traja).
A ešte väčší problém je, že v očiach niektorých nie ste najsuper nikdy! :-D
Dušan: Príjemná recesia. Najviac ma pobavilo asi „aký som šťastný, že sa mám“.
... problém je v tom, že my muži chceme byť v ženských očiach "najsuper" VŽDY, nielen občas... :-)
Určite sú situácie keď by skočil, a dokonca rád, obvykle sú ale spojené s fyzickou bolesťou (napr. eutanázia).
Hovorí sa, že duševná bolesť môže byť väčšia než fyzická, my čo sme to nezažili si to ale asi nevieme celkom predstaviť. Ťažko teda vynášať jednoznačné súdy.
I keď v niečom súhlasím - ani podľa mňa Jackie nemá objektívne príčiny byť až v takej beznádeji. Ľudská myseľ sa však málokedy správa racionálne.