Ahoj Dušan,

normálne kompliment od teba, potešilo!

Ďakujem za povzbudivý komentár. Hej, dospela k tomu nechtiac, vlastne presnejšie nezávisle – ja často objavujem Ameriku. :-D

Zaujímavý je pohľad na to, že touto kapitolou nastal zlom – bola som v tom, že všetky zmeny sa s Jackie dejú postupne a teda ťažko určiť nejaký zvrat. Ale je fajn, že to tak vnímaš a ešte lepšie je, že to prišlo hneď po hromadnom čitateľskom frflaní na ničnedianie – ale to je fakt len náhoda, vždy mám napísané o dve kapitoly viac, než sú vyvesené (lebo aj priebežne zverejňovaný text musí odstáť), takže určite nejde o prispôsobenie sa čitateľom. Asi je to tá autorská intuícia. ;-)

Isteže Jackie zomrie – všetci raz zomrieme. Ale za akých okolností a v akom rozpoložení – nechajte sa prekvapiť.

Klimeux, díky. Áno, je lepšie, keď autor zverejní svoje dielo až po dokončení. Ja som to tiež doteraz každému odporúčala a aj som to dlhé roky vždy tak robila, presne z dôvodov, o ktorých píšeš, aj z ďalších. Ono aj to priebežné zverejňovanie je experiment. Skúšala som to už dvakrát, ale v oveľa menšom rozsahu, no a objavila som jeho výhodu – pozitívne komentáre dokážu veľmi motivovať do ďalšieho písania, zvlášť keď sa to písanie bez toho ťahalo ako sopeľ na rukáve. Som rada, že je pre Teba zaujímavý, pre mňa sú totiž nepochopené knihy a filmy jednoducho nudné a priznať sa to nehanbím (aj o tom bude výlevík, ale nie v Samovrahovi – osobitne, na blogu).

Možno ťa prekvapí, keď ti poviem, že Jackie v tejto kapitole, zrejme nechtiac „objavila“ dialektický materializmus :D vystihla to presne.. áno, všetko sa deje v špirále, ktorá zdanlivo pôsobí ako kruh, keďže negácia negácie sa zdá byť tým pôvodným, z čoho vzišla.. avšak je vyššej kvality.

Každopádne sa teším, že Jackie dospela vo svojom uvažovaní k niečomu podobnému ako ja :)

Celá kapitola, napriek tomu, že ju naša hrdinka strávila s hrnčekom vody v ruke – čo je dosť pasívne aj na ňu – mala spád a bola nabitá dejom vnútorným, búrlivými myšlienkovými pochodmi, s ktorými, tak ako ona, bojujeme asi všetci počas dlhých zimných večerov.

Doteraz sa každou kapitolou stupňovala alebo zosilovala vnútorná pohnútka, ktorá vedie Jackie k definitívnemu koncu. Teraz nastal zlom, skoro až "dejový" zvrat. Žeby bol život až taký krutý humorista a skazil by jej i to jediné víťazstvo, ktoré ju čaká? Alebo si to celé proste rozmyslí a vydá sa späť do dediny? Nemyslím.

Kto napokon zvíťazí? Jackie nad životom alebo život nad Jackie? Isté je len jedno – Jackie zomrie.. otázkou zostáva, či sa jej koniec ponesie v duchu úľavy a katarzie alebo vypije svoj kalich horkosti až do dna.

Zdá sa mi, že tej kritiky bolo doteraz akosi viac než chvály, čo je podľa mňa dosť demotivujúce pri ďaľšom písaní (teda pokiaľ to už náhodou nemáš celé napísané a len sem postupne jednotlivé kapitoly nehádžeš), nehľadiac na to, že akýkoľvek názor čitateľov ťa môže určitým spôsobom ovplyvňovať i počas písania, aj keď tvrdíš, že záver je pevne určený. Preto zrejme väčšina autorov svoje dielo zverejňuje až po dokončení.. ani maliar nikomu neukáže svoje plátno pred tým, než sa ho posledný raz dotkne štetec. V tomto prípade sa samozrejme teším, že môžeme príbeh sledovať priebežne a že nám ho odkrývaš po častiach, zároveň si ale, s istou dávkou domýšľavosti hovorím, či predsa len i my-čitatelia nie sme tak trochu spolu-autormi ;) na druhú stranu, nikto si nepraje, aby jeho dielo zostalo bez odozvy a verím, že každý komentár poteší, takže je už len na tebe nenechať sa nijako ostatnými ovplyvniť :)

Ako píšeš, Denník je experimentom.. to večné hádanie sa o motívoch samovraha už ma pomaly prestáva baviť, k žiadnej zhode sme zatiaľ i tak nedospeli.. dobrovoľné vyhladovanie sa k smrti je pre mňa osobne niečím novým, takže je celý príbeh nutné označiť minimálne za – zaujímavý. Týmto termínom väčšinou ľudia hodnotia knihy či filmy, ktoré nepochopili alebo ktoré sa im jednoducho nepáčili a nechcú to priznať :D verím, že v mojom prípade to tak brať nebudeš, napokon, dôkazom už je len fakt, že vytrvale pokračujem v čítaní každej novej kapitoly :)

Neútočím. Prekvapilo ma, že to tak vyznelo. S tým stokrát vylúhovaným čajom som nemyslela Teba, napokon, Tvoju tvorbu poznám len okrajovo, z niekoľkých kratších príspevkov. Pri písaní komentára som mala na mysli také zakopnutie o šťastie, ako napríklad v Twilighte a v iných dievčanských a ženských románoch o osamelých, utiahnutých dievčatách, ktorým šťastie jedného krásneho dňa padlo na hlavu.

Ešte čosi - Denník samovraha je len experiment. Ak sa vydarí, otvorí mi ďalšie dvere, ak nie tak nie - aj tak za dôležitejšie tvorbu považujem science-fiction, kde je akcie a akcie a (práve z tohto dôvodu) autobiografické črty postáv sú slabšie.

sa obraňovať útočením. Skús si Huga prečítať, potom sa môžeme porozprávať o vylúhovanom čaji a iných nepresvedčivých veciach. Nikde mi ho doteraz nechceli vydať, lebo sa vymyká veciam, čo už na túto tému vyšli... Ale, na druhej strane, ani ja sa nemusím obraňovať - vysvetľovaním. Necháme sa na pokoji, ok?

Ešte čosi, moje texty tiež pomalšie napredujú, dej v nich nie je to najdôležitejšie. Ponúkam v nich ponory do myslenia a do pocitov, odhaľujem pohnútky, dosť sa v tom rýpem. Preto si myslím, že píšeme dosť podobne. Šťastného vyvrheľa presne pre toto už priebežne neuverejňujem, čitatelia si môžu prečítať len prvých šesť kapitol. A napriek tomu, že niekto mi to dielo ohundral, nájdu sa takí, čo naň čakajú.

Je veľmi pekné, že chceš svojou Tvorbou pomôcť bývalým kamarátom a kamarátkam. Podľa mňa sa to ale nemôže podariť, ak im neukážeš, že im rozumieš, že vieš uvažovať - alebo si vedela - ako oni. Ak hneď zo začiatku prídu poučky a happyendy bez toho, aby si nechala čitateľov zžiť sa s postavami, uveriť, že svoje trápenie prežívali naozaj a neboli len figúrkami narafičenými kvôli happyendu, nepodarí sa to. Preto ma nesmierne iritujú všetky tie príbehy o zúfalcoch, čo hneď a zaraz a bez akejkoľvek sprievodnej snahy prídu ku šťastiu ako slepá kura k zrnu. Ja to chcem skúsiť inak. Preto píšem. Nikdy by som nepísala, ak by som len mala opakovať to, čo napísali iní. Tá drina, ktorou písanie je, nestojí za to, aby výsledkom bol len po stý krát vylúhovaný čaj. Ktorý mi navyše nechutil ani pri prvom lúhovaní.

Vidím, že moja inovatívnosť sa zatiaľ nestretáva s veľkým úspechom. Iste, príbeh by mohol napredovať rýchlejšie. Umieranie hladom je síce pomalá záležitosť, získavanie nadhľadu takisto. Ale dá sa z nich spraviť zostrih, v tom problém nie je. Problém je v tom, že keby som ukázala len začiatočnú, stredovú a koncovú scénu, ja ako čitateľka by som tomu neuverila. Nemalo by to pre mňa dostatočnú hĺbku a presvedčivosť. Vloženie hĺbky a presvedčivosti však opäť nie je záležitosť na pár viet. Nehovoriac o tom, že väčšina informácii z tohto "obyčajného nariekania" bude ešte zužitkovaná. Napríklad táto a deviata kapitola obsahujú informácie absolútne kľúčové pre rozuzlenie deja. Ale to som nechcela prezrádzať. Je chyba blogerov vysvetľovať a sľubovať, že jeho doposiaľ neúspešné stránky budú na niečo dobré. Takže už nebudem prezrádzať a zostáva mi len dúfať, že to ako čitatelia so mnou (hoci s frflaním :-)) vydržíte až do konca (a potom sa mi trebárs aj ospravedlníte ;-)). A ešte jedna vec ohľadom konca - ten bol daný už pred zverejnením prvej kapitoly príbehu. Tieto debaty s čitateľmi ho neovplyvňujú. To len aby ste vedeli.

len pre to všetko, čo som napísala v predošlom komentári. Pre to, čo nám zamlčujú, čo nás a naše deti učia, na čo nás programujú... A klobúk si nechaj na hlave, nepotrebujem také gesto, ale ak sa mi podarí svojou tvorbou prebudiť aspoň zopár svojich bývalých kamarátok a ich súčasných kamarátok, ktoré sú stále v tom istom bahne, tak potom, trebárs, aj s klobúkom nech sa hýbe:)

Samozrejme, že Tvoj Denník samovraha beriem ako fikciu (príbeh v mojom Hugovi či A&A je tiež fiktívny), ale hádam si nemusíme nahovárať, že nepíšeme o tom, čo nás zaujíma, nad čím dokola nerozmýšľame, čo nás neláka a že nevkladáme do slov kus seba. V komentároch to ešte umocníme, ten svoj pohľad na svet. Mňa tento Tvoj výtvor láka, čítam ho, ale už viac ma popudzuje ako láka, aj preto som ho prestala komentovať. Som jednoducho inde. Keby som začala verejne písať pred rokmi, bolo by to takéto, bezvýchodiskové, ponuré. Máš veľmi dobrý štýl písania, ale to som Ti už vravela, ide však o aký-taký nadhľad, čo mi tu chýba. Ale možno sa aj k nemu v ďalších kapitolách dostaneme, možno zbytočne do Teba všetci vŕtame:)

Klobúk dole pred takým priznaním. Napriek tomu si myslím, že podobné happyendy alebo aspoň neutral endy v realite nie sú zákonité. Ešteže tento príbeh je (najmä) fikcia, všakže. ;-)