Vojde do vane a púšťa vodu,

akonáhle sa dotknú kvapky jej tváre,

už vie že po sprche jej oči podliate budú,

a že zas to bude tak jak stále,

púšťa vodu a necháva tie kvapky stekať,

už to ide,

robí všetko pre to aby nemusela plakať,

ale pocity v nej búria sa a to vzdáva,

keď je v sprche bežne sa jej to stáva,

už sa jej miešajú slzy s kvapkami vody,

prehrávajú sa jej všetky pády,

zatvára oči aby utiekla ale nepomáha,

zbytočne sa ujsť snaží a námaha,

slzy už tečú prúdom a zastaviť to nejde,

čaká len kým sa vyčerpá a ju to prejde,

vyčerpaná neschopná ničoho si sadá,

cíti ako na ňu domček z karát padá,

tvár si do dlaní schováva,

jej pocitom sa úplne oddáva,

vždy to sprchovanie takto dopadne,

ale vždy to zle z nej aj opadne,

na jednej strane nenávidí ten plač pravidelný,

no ako to dostať to seba von je spôsob tento jediný,

vstáva a pozrie sa na seba do zrkadla ,

akoby práve svoj odraz vidieť chcela,

musíš to zvládnuť a prekonať,

povie si v hlave a ide sa poobliekať,

čaká ju zas hranie toho dievčatá šťastného,

už teraz melie z posledného,

naberá posledné sily a ďalej sa snaží ísť,

veď niekedy aj to slnko už musí vyjsť.