Cítim, čo nemôžem,v hrdle svojej hrče,v minulých životoch,v kmeňoch koreňov,prekliata šťastím pozerám skleneným okoma plačemdo vnútra. Od všetkého, čo sa nestaloduša uletela teplovzdušným balónom. Prach som,ktorého bolí (sa) dýchať;žena toľkých osudov...Ostáva už len precítiť 

Nepatetické chyby. Objatia, bozky, dotyky, muži; to všetko som ja. Jeden preskakuje druhého, tretieho, piateho a všetci sú vo mne a ja v nich. Koľká štedrosť. Milovala som mužov. Ale len pár. Ležím v posteli. Čítam si dušu a spomínam na to, kým som bola kedysi, a ako veľmi som vedela milovať. A …

ľudské povlaky v izbách od tiel; šum reči, prúd realít.   Pokoj zadlžený na tvárach od slnka - tieň.   V jadre ticha je všetko. Aj ty. Nech ma neopúšťa, kým neumriem v matrixe.   Podám končeky prstov, absorbujem Boha, v hranách bokov sa zaoblia tvoje prsty.   ustatý hluk je stred každej melódie

Existenčné situácie sú dobré na to, aby človek zabudol na hlúposti, o ktorých si ešte pred nedávnom myslel, že sú jeho obrovským problémom. Už som tu týždeň. Našli sme Slovákov, ktorí nás povodili po okolí, poradili čo jesť, čo nejesť, čo piť a čo nie, na čo si dávať pozor. Ako sme sa dozvedeli,…

Včera sme prileteli do Pekingu. Keď prilietate do severnej Číny v zime, pilot v lietadle vám najprv oznámi, že „weather in Beijin is foggy[1">.“ Čumíte z okna a snažíte sa zachytiť magický pohľad na Peking z vtáčej perspektívy, plní očakávaní, aké to asi bude, vidieť ten ďaleký svet, to slávne…

Bezprostredná. Nahá.   Hĺbka nádychov   výdych búrky   Kvapka dažďa – to som. Mlčanlivá a zmierená stvorená len na chvíľu   možno skĺzne na zem   možno sa vyparí   Ani človek neexistuje dlhšie. Život je sekunda.

Keď si večer vyberám náušnice z uší, myslím na všetko pred tým, čo som tak veľmi chcela a na to, čo mám teraz. Sme len sami dvaja, s úsmevom. Dve zažnuté sviece pod vodopádom zo sprchy. Zažehnané historky a rozsvietené predstavy, mäkko ľudí, ktoré zapadá do seba bez slov a verejné tajomstvo nás…

  otvoríš okno a vpustíš chlad víno je iné izba je tichá   Hodiny tikajú myšlienky   niečo hovoríš, nerozumiem chcem ťa ohriať a nerozumieš   Všetko je dvojité – – občas sme sami. A niekedy sme aj sami so sebou.   Za oknom   Škára vo dverách a vyzutá koža Bosé stopy po oblečení Hlad   Zápas…

Zhasnú okná a ostane zhon bez pohybu. Nechuť k žitiu, keď je ten druhý na mieste bez navštíveniek. Jednosmerná čakáreň. A kým si to človek uvedomí, sneh je už všade. Sneží. Len pod lampou. Lebo to je tak; pravda je vždy viditeľná. Aj prázdnu ulicu po nás bude vidieť niekto iný. Odraz tváre na skle…

Žily rúk nitky prstov kŕče dlaní a v nich ja   tvoj dotyk - stotisíc mo(nu)mentov Kam vanieš? Teplý dych?   Už nechcem neplakať. Na to sme ľudia ľuďmi, aby nás boleli duše.