„Ach! Vôbec sa mi tam nechce.“ Zafrflala Romana, keď sme spolu večer kráčali po Športovej Ulici do White Club-u.

„Len sa nerob! Ako náhle tam vojdeme, začneš sa predvádzať.“ Podpichol som ju.

„Hovoríš, akoby sa ti to nepáčilo. Ako ti chalani závidia... ...takú babu ako som ja.“ Odsekla a predbehla ma a zavrtela bokmi.

Ha-ha-ha-ha-ha! Musel som sa nahlas rozosmiať, ale rýchlo som k nej priskočil a pevne som ju zovrel v náručí.

„Ale moc to nepreháňaj! O.K.? Ja viem, že si výnimočná, ale ja potom musím byť výnimočne ostražitý.“ Odvetil som a pokrivil obočie.

Teraz sa zasmiala ona.

„Neboj! Ja som len tvoja.“ Povedala a obaja sme sa pobozkali. Boli to zázračné slová, ktoré mi do žíl vliali obrovskú energiu.

V objatí sme potom dokráčali až k White Club-u, pri dverách ktorého stál Ervin, taký tučný cigáň, ktorý robil vyhadzovača, no bol tiež veľký kamarát s Andrášom, čo ma mierne znepokojilo. No koniec koncov, Andráš mal narodky, takže som to chápal.

„Nazdar!“ Pozdravil som ho mierne zamračene a keď mlčky prikývol, vpochodovali sme s Romanou v objatí dnu do club-u.

Vnútri bolo pomerne tesno a dusno. Podnapitá, shulená a sfetovaná mládež z celého okolia sa tisla na seba v dymovom opare, pričom obrovské repráky hlasným technom a disco music rozochvievali celú budovu. 

„Čaw Duški!“ Zrúkol na mňa Igor, no i tak ho bolo počuť len slabo. Už bol riadne naprášený. Oči mal ako veverička riť a sálal z neho štipľavý dymový pach.

„Čaw brácho!“ Odzdravil som, na chvíľu som pustil Romanu a objal sa s ním. „Počuj, kde je Miki?“ Opýtal som sa pričom som mu otázku kričal do ucha.

„Separé!“ Zrúkol na mňa odpoveď a keď som prikývol pustil ma a privítal Tomáša, ktorý práve prišiel aj s Patríciou, svojou babou.

„Som mal ešte obavy, či tu bude dosť ľudí, ale teraz... Som zabudol, že keď si niečo vezmú pod palec Andráš či Tiborovi chalani, tak to stojí zato.“ Povedal Tomáš, keď mi podával ruku.

„Je to tu narvaté jak v pi*i!“ Poznamenal Igora potiahol nosom akoby ho mal plný.

S Tomášom sme sa len zarehotali a šli sme aj s našimi babami do davu.

„Zabav sa trochu, ja idem ešte za chalanmi do separé.“ Povedal som Romane do ucha keď sme sa spolu vlnili na jednu príjemnú pomerne pomalú tranze melódiu.

„Ale nebuď dlho, lebo si tu niekoho nájdem miesto teba!“ Povedala a lišiacky sa zaškerila. Opäť som ju zovrel v náručí a náruživo pobozkal.

„Neopováž sa!“ Povedal som a keď sa usmiala, nechal som ju v dave tancovať.  

Separé bola taká menšia, no slušne veľká, miestnosť s veľkým stolom, plná kresiel a sedačiek. Išlo sa do nej po schodoch rovno z parketu ale mala východ aj na rozsiahly balkón.

Pomaly som vošiel dnu.

„Čáwe!“ Pozdravil som skupinku chalanov, ktorý sa spolu družne bavili. Boli tam Miki, Andráš s päticou svojich chalanov, Tibora jeho dvaja bodyguardi, Máté a Gergely zo Šamorína a ešte nejaký chlapík z kozou briadkou v koženej kombinéze. Typoval som ho na Andrášovho bratranca z Bratislavy.

„Alách Akbar!“ Vyštekol jeden chalan od Andráša, zjavne pod parou, pričom sme sa všetci zarehotali.

„To je Pulky!“ Povedal Andráš.

„Zacha mucha ibcha, le džihád!“ Zakrochkal „Pulky“ v svojej akože arabčine a všetci sme sa znovu zarehotali.

Zablahoželal som Andrášovi a podal som mu malý darček. Keď ho otvoril s obdivom si prezeral postriebrený boxer s vygravírovaným menom „A-N-D-R-A-S“.

„Ďakujem!“ Povedal s nepredstieranou radosťou a ponúkol mi miesto vedľa neho, pričom si nasadil boxera na pravú ruku.

Sadol som si teda k Andrášovi hlavou rovno oproti Mikimu, ktorý sa tváril akože je nad vecou a pobavený, ale ja som vedel, ako ho škrie, že on si k Andrášovi sadnúť nemohol a ja som sotva prišiel a už ma k sebe usadil.

Ale veď ho predsa mohlo napadnúť priniesť Andrášovi nejaký darček. Určite doniesol ako všetci nejaký drahý chľast. Ešte dobre, že ja mám zásadu, vyberať darčeky na mieru.

„Čo si dáš?“ Opýtal sa Andráš, lebo som zatiaľ sedel nasucho.

„Čo piješ ty. Veď si pripijeme nie?“ Odvetil som a zaškeril som sa.

„To sa mi páči!“ Povedal Andráš a nalial mi do pohára Jägermeister-a.

„Na zdravie!“ Zvolali sme všetci a pripili sme si.

„Na Andráša!“ Predbehol som všetkých svojou reakciou a opäť sme si pripili.

„Alách Akbar!“ Vyštekol Pulky, na čo sme sa znovu zarehotali a opäť sme si pripili.

Potom sme kecali a kecali o živote, o tom aké ma kto problémy a chľast tiekol potokmi. Keďže Andráš práve dosiahol plnoletosť, bavili sme sa chvíľu o tom, čo plánuje do budúcna. Trochu sa posťažoval, že ho kšefty moc nebavia, ale moc sme to nerozoberali. Chvíľu síce vládlo napätie a ostražitosť, ale potom sme si celkom vychutnávali, že sme sa takto všetci zišli.

Neskôr ma napadlo, že sme mohli byť budúcnosť miestneho podsvetia. Smiešna predstava, ale nie až tak nereálna.

„No dobre! Idem dole, trochu sa zabaviť.“ Povedal som a pomaly som kráčal k dverám.

„Jasné! Dobrý nápad. Poďme všetci! Nech sa rozbehne oslava!“ Zvolal Andráš a nasledoval ma, čo ma prekvapilo, ale aspoň sa to trochu rozprúdilo.

Chvíľu mi trvalo, než som našiel Romanu, ale napokon som ju uvidel ako sa nádherne ohýba v zeleno-žlto-červených laserových lúčoch, do rytmu hudby.

Veľmi oduševnene tancovala s kamarátkami rovno pod D.J.-ovým mixpultom. Podišiel som k nej. Vrhla sa na mňa so smiechom.

„Koľko si toho vypila?“ Opýtal som sa a zvraštil som obočie. Teraz na ňu budem musieť dozerať celý večer.

„Len málinko.“ Odvetila pričom palcom a ukazovákom naznačila koľko. Jej kamošky sa zarehlili a napokon aj ja.

Potom sme sa aspoň dve hodiny od seba neodlepili. Neustále sme chodili na čerstvý vzduch a potom zase dnu do club-u, a potom znovu.

Ja som toho veľa nepil ale Romana si nedala pozor, ja som ju v tomto tiež nedokázal ustrážiť, a keď sa začala potácať a trochu omdlievať, rozhodol som sa, že ju zoberiem do druhého separé, ktoré malo byť prázdne, aby si tam trochu oddýchla.

„Nazdááááááár!“ Zrúkol na mňa Igor, ktorý sedel v druhom separé po tme a bol taký shúlený, že naozaj len nehybne sedel a chichotal sa.

„Postráž mi ju, dobre!“ Povedal som Igorovi a Romanu som položil na starý gauč, ktorý bol pri stene.

„Ale ja ešte chcem tancovať.“ Povedala Romana rozospato, ale už o sebe poriadne ani nevedela.

„Len si pospi trochu!“ Povedal som a pobozkal som ju.

„A ty my ju budeš strážiť, lebo inak si mŕtvy chlape.“ Povedal som Igorovi, ktorý len prikývol a obrovským úsmevom vyceril snáď všetky svoje zuby.

„Duški? Vieš koho obdivujem? Tých, čo maľovali túto miestnosť. Pozri na tú výzdobu. Geniálne. Ako ich to len napadlo?“ Rozplýval sa Igor nad obyčajnou prskanou bielou omietkou, na ktorej jedinú výzdobu tvorili staré praskliny.

„Dobre Igor, tak sme sa dohodli. Počuješ? Keby dačo, si mŕtvy. Ja sa hneď vrátim.“ Povedal som aj keď som dobre vedel, že to veľký význam nemá.

„Nemyslím si, že som mŕtvy. Ešte nie.“ Povedal Igor a vzápätí dodal: „Ja žijem! To je úžasné!“

S rehotom som vyšiel von. Nerobil som si starosti o Romanu, lebo som dobre vedel, že druhé separé poznali len domáci a bolo to nyvaše naše separé.

„Kde si bol?“ Ozval sa zrazu za mnou Miki a okrem toho, že bol ožratý, bol tiež riadne nasratý.

„Čo sa deje?“ Opýtal som sa a podvedome mi adrenalín mierne vyjasnieval zmysli. 

„Nerob sa, že nevieš. Čo to malo byť tam hore? Prečo si mi nepovedal, že mu dáš darček?“ Vyštekol na mňa a mračil sa.

„Si zdravý akože? Čo ti zasa sadlo na nos? Ty si mu snáď nedal darček?“ Povedal som a patrične som pri tom zvýšil tón.

„Toto bol od teba podraz.“ Povedal Miki.

„Čo? O čom to trepeš? Obyčajný darček to bol.“ Odvetil som. Aj keď si nás nikto nevšímal, lebo všetci boli na parkete a pri schodoch do separé sme boli len my dvaja, bolo mi to nepríjemné.

„Chceš ma vyšachovať čo? Najskôr tam v Mederi, teraz tu u Andráša...“ Dostal zo seba napokon.

„Tak toto ťa žerie. Nebuď smiešny.“ Povedal som a chcel som pokračovať, no Miki sa na mňa už vrhol.

Bol opitý, nemalo to zmysel, akurát mi ukázal, čo ho trápi furt. Keďže som bol fyzicky silnejší aj triezvejší, rýchlo som ho chytil pod krk a pritlačil k stene.

„Počúvaj ma! Si ožratý. Preberieme to neskôr. Ja ťa nechcem vyšachovať. Počuješ? Nechcem.“ Opakoval som to až kým sa neprestal vzpierať a neuvedomil si, že jednak je momentálne bezmocný a zároveň, že som to predsa ja. V hĺbke duše ma celkom slušne poznal. Teda aspoň natoľko, aby vedel, že ja také ambície nemám. Aspoň som vtedy dúfal, že ma natoľko pozná.

„Pusti ma!“ Vykríkol, no ešte som ho chvíľu držal.

„Okamžite ma pusti!“ Zopakoval a ja som ho pustil. Už asi mierne vychladol ale stále bol vnútri viac než rozzúrený.

„Sory!“ Povedal, obišiel ma, pričom som sa rýchlo otočil,v obave, že by ma napadol, ale napokon skutočne odišiel.

„Slabé nervy má... ...ten Miki.“ Ozval sa zrazu spoza mňa Andráš.

Bolo to ako v nejakom zlom filme. Žeby nás celý ten čas sledoval? Miki mi spomínal, že chce odtiaľto odísť a niekomu prepustiť svoje miesto „na scéne“, ale nenapadlo ma, že je to takýto intrigán. Hoci logiku to malo, chcel si vybrať toho najlepšieho náhradníka.

„Je iba opitý.“ Povedal som na jeho obranu.

„To som už aj ja.“ Povedal Andráš a začal sa rehotať, no mňa to skôr zamrazilo.

„Pôjdem za chvíľu domov. Už je neskoro.“ Poznamenal som stroho a cítil som akoby všetok alkohol zo mňa vyprchal.

„Jáj, celkom som zabudol, že si ešte decko.“ Povedal Andráš a zarehotal sa až krochkal. „Dobre, tak čaw.“ Dodal ešte a podal mi ruku.

Neviem prečo ale bol som ako obarený. Cítil som sa až moc vnímavo a tak som si povedal, že si dám ešte jeden pohárik.

Vybehol som bez najmenšieho problému po schodoch do väčšieho separé, v ktorom spal len Máté. Čiže, akoby som bol sám.

Nalial som si, už ani neviem čo a sadol som si chrbtom k dverám. Kopol som do seba pohárik a na chvíľu som privrel oči.

Zrazu som pocítil dievčenské ruky na mojich ramenách. Ako ma masírujú. Pozrel som sa hore a zbadal som Ľubicinu usmiatu tvár.

„Ľuba!“ Skríkol som, až sa aj Máté prebral, a už aj som bol na nohách.

Ľubica sa iba usmievala, nemal som už silu zase jej vynadať a poslať ju niekam.

„Tak dosť! Čo je veľa to je veľa.“ Povedal som, čo ju mierne zarazilo, schmatol som fľašu džúsu a vybehol som von do druhého separé.

Romana tam nebola. Prebodol ma taký stres až som dnes po druhý krát v momente vytriezvel. „Neboj sa! Išla sa len vyšabliť a sú s ňou Magda aj Eva. Pred chvíľou sem došli.“ Povedal Igor, ktorý sa teraz pažravo napchával tortilami a chipsami.

Odľahlo mi a tak som rýchlo vybehol von.

Romanu som našiel rovno za rohom ako sa podopiera navzájom s Magdou a Evou, pričom s Evou striedavo hádzali tyčku k zemi.

„Uf! Dobre že si došiel.“ Privítala ma Magda.

„Ukáž, vezmem si ju.“ Povedal som s úsmevom a oprel som Romanu o seba, no dával som pozor, nech ma neobhodí.

„Je mi zle.“ Vydralo sa z Romany. Trochu som prikrčil nos, ale statočne som to zvládol. Dal som sa jej napiť džúsu. Ešte raz ju naplo, tak som chvíľu počkal ale potom som s ňou odkráčal k jej sesternici.

...

„No, a to bola vlastne prvá taká vážnejšia potýčka s Mikim.“ Povedal som Šimonovi, ktorý na mňa zamyslene hľadel.

„Takže budúcnosť podsvetia, čo?“ Opýtal sa napokon s úsmevom.

„Prosím ťa, boli sme len parta hlúpych deciek, čo si mysleli, že im bude patriť raz celý svet.“ Odvetil som skleslo.

„Nechápem, ako si sa z toho dostal von. Dá sa to? Dá sa vôbec oslobodiť od takéhoto života?“ Opýtal sa zamyslene Šimon.

„Viem, kam tým mieriš. Nebudem ti klamať, je to ťažké, ale dá sa to. Navyše ti vravím, boli sme len decká. Škoda, že cena za oslobodenie bola taká vysoká a nehľadela na to.“ Odvetil som a sťažka som preglgol.

„Nemusíš mi o tom hovoriť ak nechceš.“ Povedal Šimon ustarostene.

„Nie, poviem ti to. Keď som už začal, tak to aj dokončím. Takže tu, od tejto party vo White Club-e sa náš vzťah s Mikim začal rúcať.“

Šimon sa trpezlivo započúval a ja som pokračoval v rozprávaní.