Zlé zážitky mám, ale čítať o nich by nikoho nebavilo. Po prvé, v reálnom živote (minimálne v tom mojom) nič nie je také "akčné" ako v knihách. Udalosti sa, aspoň v mojom prípade, odsýpajú po zrnkách a neprichádzajú hromadne v takých kusoch ako v knihách (alebo nedajbože vo filmoch, kde sú základné životné udalosti postavy väčšinou zhrnuté do jedného dňa). Problémy sa vlečú celé roky a zostávajú stagnujúce, neriešiteľné. A navyše sa v mojom príbehu nezjavil ani ani nijaký princ na bielom koni, ktorý by mi ukázal, čo všetko sa dá prekonať láskou (alebo ňou aspoň uľahčiť). Moja mama tvrdí, že bez lásky nemá literárne dielo nijaký komerčný úspech. A po tretie, moje problémy sú tak extrémne odlišné od tých, čo väčšinou riešili či riešia ľudia v mojom veku, že by mi zrejme nikto nerozumel, nedokázal by sa so mnou stotožniť... ale dala som si záväzok, že ak aspoň jedna z týchto prekážok pominie (buď sa veci dajú do pohybu, alebo príde ten princ na bielom koni), tak to zapíšem. Pre podobných ľudí, aby vedeli, že nie sú sami, nech by ich bolo akokoľvek málo...