Odin

(Prológ) „Pilát mu povedal: ,Čo je pravda?’” (Ján 18:38). Ľudské poznanie je iba zrnkom piesku, pred ktorým sa rozprestiera more nepoznaného mystéria. Preto je ťažké určiť deliacu plochu medzi sci-fi alebo fantasy alebo non-fi alebo autobiografickým príbehom, v ktorom okrem  niektorých zmenených mien osôb je iba pravda. Ale čo je pravda?

(1) Začneme teda od pradeda (a prababičky) našich protagonistov: Eugen von Odini sa narodil 30.06.1808 a bez stopy záhadne zmizol 30.06.1908 o 00:17:11 hod. stredoeurópskeho času. Detstvo prežil väčšinou v Košiciach. Keď mal 16 rokov, tak sa celá jeho rodina presťahovala do Petrohradu. Jeho otec tam totiž prevzal ako spolumajiteľ obchodnú spoločnosť svojho brata. Mesiac pred týmto sťahovaním do Ruska sa narodila Eugenova sestra (Gustova prababička).

Roku 1830 Eugenova milenka a súčasne aj priateľka baróna Gustáva Friesenhofa vybavila spoločné stretnutie s Alexandrom Sergejevičom Puškinom. (Roku 1852 sa potom Gustáv oženil s Alexandrou Nikolajevnou Gončarovovou, sestrou Puškinovej manželky. Aj vďaka tomu – síce až 88 rokov po smrti Alexandry – vzniklo na Slovensku v brodzianskom kaštieli Puškinovo múzeum.) Roku 1830 totiž Puškin dokončil svoj veršovaný román Eugen Onegin, ktorý Eugena hlboko oslovil. (Eugen bol roku 1879 takto oslovený aj multimediálne, na premiére opery Petra Iľjiča Čajkovského Eugen Onegin.)

Eugen po absolvovaní univerzity v Dubline založil so svojim írskym priateľom a spolužiakom S. O. S. (Seanom O’Neillom-Seanom) obchodnú spoločnosť O’NEILL & O’DIN. Táto spoločnosť najprv fúzovala so spoločnosťou Eugenovho otca v Petrohrade a potom aj s ďalšími inovatívnymi spoločnosťami. Takto bola kreovaná globálna korporácia. Roku 1846 Eugen osobne daroval Vissarionovi Grigorievičovi Belinskému v umeleckých a vzácnych väzbách diela Williama Shakespeara, sira Waltera Scotta a Charlesa Johna Dickensa. (Vissarion bol totiž vynikajúcim znalcom diel týchto autorov.) Diskutovali aj o Vissarionovej knihe Diela Alexandra Puškina. Vissarion nazval román Eugen Onegin encyklopédiou ruského života, lebo v básnikových lyrických úvahách nachádzal komentáre ku všetkým stránkam ruského života. Eugen, ktorý veľa cestoval po svete, dodal, že podľa jeho názoru je Eugen Onegin nadčasová a celosvetovo globálna, teda nadpriestoročasová encyklopédia života. (Pritom Puškin nemal možnosť cestovať po svete.)

Eugenov syn Josif mal 31 rokov, keď ho 30.06.1908 zrazila k zemi tlaková vlna Tunguzskej (alebo pravdepodobne úlomku Enckeho) kométy alebo asteroidu alebo meteoritu alebo... Takmer po týždni sa prebral z bezvedomia a odvtedy mal na krku záhadnú jazvu, ktorá vyzerala ako dva stočené hady, teda ako staroveký symbol, známy aj pod názvom „dvojitý uroboros“. Potom sa z neho stal lovec v sibírskej tajge a aj úspešný evenský šaman a liečiteľ. Zostal ale pritom hlboko veriacim pravoslávnym kresťanom a v tomto duchu vychovával aj svoje deti. Lovci Josifa nevolali von Odini, ale Odinin a toto meno mu aj zostalo.

Vesnin otec, Slobodan Josifovič Odinin, teda Josifov syn, bol taktiež lovcom v sibírskej tajge. Po vypuknutí vojny ho poslali na front. Tam si ho obľúbil dôstojník, ktorému sa zdôveril, že on sa pri vykladaní kariet modlí, lebo nemá Bibliu. Bol viackrát ranený a vyznamenaný. Počas vojny sa dostal domov iba raz na pár dní po ťažkom zranení a po následnom prepustení z nemocnice. Vtedy splodil Vesnu, ktorá sa potom narodila 5 dni po vyhlásení smútku v Nemecku, kvôli porážke ich vojsk pri Stalingrade. (Vtedy sa narodil aj Gusto.) Slobodan padol v boji na rieke Spréve v Berlíne. Bol to dobrý človek, ale milosrdný a spravodlivý Boh trestá (aj) dobrých ľudí. Medzitým dôstojníka prevelili ku spojeneckým konvojom lodí, ktoré cez Murmansk zásobovali Sovietsky zväz zbraňami a potravinami. Tam si dôstojníka obľúbil anglický admirál, ktorému porozprával, ako sa Slobodan modlil pri vykladaní kariet. Po vojne admirál poslal dôstojníkovi darček a v sprievodnom liste sa spýtal aj na Slobodanovu adresu. Chcel mu poslať Bibliu v ruštine, ktorú mu kúpil v Londýne. Preto dôstojník skončil v gulagu (Glavnoje upravlenije lagerej), Slobodanovi posmrtne odobrali vyznamenania a Vesninej matke vdovský dôchodok. Matka sa odvážila proti tomu postaviť. Aj ona skončila v gulagu a Vesna so svojimi súrodencami v rôznych detských domovoch.

– Gusto to potom vnímal ako déjà vu: So sprievodom gitary rád prednášal recitálovú pieseň o americkom vojakovi T. T. Taylorovi, ktorý sa počas vojny modlil pri vykladaní kariet. Roku 1966 zase čítal poviedku Alexandra Soženicina Jeden deň Ivana Denisoviča, kde bola aj epizóda podobná príbehu dôstojníka. Bol aj prekvapený, že Vesna je jeho vzdialená príbuzná. –

(2) Roku 1974 začiatkom jari Ninel, Gusto a Adam vystúpili pred moskovským divadlom z taxíka. Boli to priatelia a kryptoanalytici, čiže pomocou počítačov lúštili tajné šifry a kódy. Ninel bola 22-ročná Češka, Gusto bol 31-ročný Slovák a Adam 41-ročný Poliak. Ninel mala dlhý a tmavý príčesok, ktorý dobre ladil s jej tmavým vlasovým prelivom. Majstrovsky využívala príčesky, umelé mihalnice a umelé nechty. (Pred mesiacom sa vrátila z Bostonu v USA. Dala si tam aj zdokonaliť prsia operáciou. Vraj zmena identity. Teraz už mala aj „umelé“ prsia.) Bol príjemný večer a trochu snežilo. Ninel s Gustom vošli do divadla a Adam do kaviarne naproti divadlu. Za úplatok tam rezervoval štvormiestny stôl. Striedali sa v „službe“ rezervovania, platenia účtov atď. a dnes mal „službu“ Adam. Na celý deň mal objednaný taxík. Odviezol sa do hotela prezrieť si výpis z počítača a odtiaľ potom aj na indické veľvyslanectvo po ich priateľku Sítu, ale tá medzitým náhle odletela do Indie. Adam sa vrátil do kaviarne a čakal na Ninel a Gusta.

(3) Dávali divadelné stvárnenie poviedky Borisa Lavrenteva Štyridsiaty prvý. Vesna ju už čítala aj videla v kine. Bol to príbeh rybárskej siroty Mariutky, ktorá sa zaľúbila do bielogvardejského poručíka, a potom ho zastrelila na brehu mora.

– Vesna pracovala v rybárskom a loveckom sovchoze (Sovetskoje choziajstvo). Na rybárskej lodi lovila ryby v Japonskom mori. V lesoch lovila kožušinovú zver. V lete lovila ryby aj pod vodou, a to iba v jednodielnych plavkách, bez neoprénového obleku, plutiev a dýchacieho prístroja. Nemala mechanickú alebo pneumatickú, ale iba ručnú harpúnu. Vesne sa za posledných 9 rokov skoro každý rok podarilo stráviť začiatkom jari jednomesačnú dovolenku v Moskve. Ubytovanie mala vybavené v dievčenskej robotníckej ubytovni na moskovskom sídlisku. Dovolenku využívala najmä na návštevu divadiel a koncertov. –

Počas predstavenia sa náhle zmenilo počasie. Už nesnežilo, ale padal hustý dážď. Vesna chvíľku postála pod bránou divadla. Mala sucho v hrdle a dostala chuť vypiť si.

(4) Len čo si Ninel s Gustom prisadli k Adamovi, prišiel k ich stolu podgurážený mladík spýtať sa na voľné miesto. Bolo to jediné voľné miesto, lebo kaviareň bola beznádejne obsadená. Adam odvetil, že nie je voľné, a mladík odišiel.

ADAM: „Keby to bola dievčina súca na tancovačku, tak je to voľné miesto. Síta totiž odletela do Indie... Páni! Pozrite sa na tú krásavicu pri dverách!“

Stála tam Vesna a pohľadom márne hľadala voľné miesto. Pozvali ju k stolu.

VESNA: „Dobrý večer vospolok. Prosím vás, koľko je hodín ?“

Gusto povedal koľko. Vesna sa mu pozrela do očí svojim pokojným pohľadom.

VESNA: „K zástavke metra je blízko a autobus... Na chvíľku si sadnem a niečo vypijem. Ešte raz vám ďakujem za pozvanie k stolu.“

Teraz už vedela, že autobus na sídlisko pôjde až o hodinu.

ADAM: „Aj my tu iba chvíľku posedíme a potom si pôjdeme zatancovať. Žiaľ, chýba nám do páru tanečnica. Pomôžte nám a prijmite naše pozvanie aj na tancovačku.“

Vesna rada a dobre tancovala, bola dnes vhodne oblečená a ľudia pri stole boli príjemní, najmä Gusto. Ovládala aj šamanský tanec Evenkov, a preto nepovažovala tanec len za zábavu, ale aj za stav duše, za sviatok, a tak si ho aj vážila. Preto na tanec chodila iba v týchto svojich najlepších a jediných sviatočných šatách.

VESNA: „Nuž neviem, uvidím...“

Elegantným a rýchlym pohybom si dala dole kabát a prehodila ho cez operadlo stoličky. Gustov pohľad náhodne zablúdil na jej nohy práve vo chvíli, keď si sadala. Priliehavá sukňa sa jej pritom na stehnách tak napla, že bolo pod ňou vidieť obrysy pančuchového pásu. Vtom sa jeden úpon pásu odopol a aj pod sukňou bolo vidieť a počuť, ako „vystrelil“ od okraju pančuchy smerom hore k pásu.

VESNA: „Prepáčte, iba si odskočím.“

Zobrala si kabát, prešla cez kaviareň a zahla za roh k dámskej toalete. Skoro sa tam zrazila s čašníkom. Objednala si u neho pre seba k stolu niečo na pitie. A dopredu to zaplatila.

GUSTO: „Prečo si brala kabát? Veď si išla len upraviť pančuchu.“

NINEL: „Išla sa celá upraviť. Možno je to len prejav jej výstrednosti, že je iba športovo oblečená v lacnej blúzke a sukni a že nenosí kabelku. Vo vreckách kabáta má kozmetiku a bižutériu. Pred odchodom do divadla jej asi niečo vošlo do cesty, lebo si nestihla dať bižutériu a spraviť mejkap. Nemá nalakované nechty a má ich nakrátko ostrihané, kvôli umelým nechtom, ale ani tie si nestihla nalepiť. Stihla si iba upraviť a namaľovať obočie, dať si umelé, avšak podľa môjho vkusu príliš dlhé mihalnice a na pery lesk. Kaderníka ma super!“

ADAM: „Vyzerá ako Zlatovláska.“

NINEL: „Zlatovlásky s takýmito prirodzenými, zlatými, vlniacimi sa, hustými a dlhými vlasmi sú iba v rozprávkach. Teda, dajú sa pre rozprávky vyrobiť v kaderníckom salóne, pomocou odfarbenia, prelivov, kondicionérov, špeciálnej ondulácie a príčeskov. Všimla som si ťa, Gusto, s akým živočíšnym a zmyselným pohľadom samca si sa pozeral na jej nohy a ty, Adam, zase na jej prsia. Tie jej pekné, dlhé, štíhle, vyšportované a hladké nohy sú aj výsledkom pravidelných masáži, cvičení a používania depilátorov. A zákon zemskej príťažlivosti vylučuje, aby také veľké a bujné prsia mohli iba sami od seba tak vztýčene, pevne a hrdo stáť v pozore! Určite má prvotriedne operované prsia a nosí špeciálnu podprsenku...“

Nestihla dopovedať a spoza rohu kaviarne vyšla Vesna. Z hľadiska doteraz uvedených informácií o Vesne sú Nineline omyly zrejmé: na Vesne totiž nič nebolo umelé, nemala operované prsia, ani namaľované obočie a ani na perách nanesený lesk. Pery sa jej vždy tak nádherne leskli. Nenosila kabelku, bižutériu ani podprsenku, a to z jednoduchého dôvodu, že takéto veci ani nemala. Iba na ľavej ruke mala remienok s dedovým koženým amuletom v tvare záhadnej jazvy na jeho krku. Mala prirodzené, dlhé, vlniace sa a blond vlasy, nenavštevovala kadernícke salóny a strihala sa sama. (Iba keď bola malá, tak ju kvôli odvšivaveniu v detskom domove občas ostrihali dohola.) Celá jej kozmetika bola mydlo, uterák, zubná kefka, zubný prášok, hrebeň, nožnice na strihanie vlasov a balíček vaty. Aj napriek svojej skromnej toalete vždy voňala ženskou čistotou! Mala ostré a zdravé zuby a nechty a bola taká ohybná, že si nechty ohrýzala nielen na rukách, ale aj na nohách. Nechodila na masáže, nešportovala, nepoužívala depilátor a dokonca ani nevedela, čo je to. Pokožku na nohách mala hodvábne hladkú a iba pri pozornom pohľade zblízka bolo na pokožke vidieť krátke, jemné a zlatisté ochlpenie. Pod pazuchou však mala hustejšie ochlpenie a zlatistá farba prechádzala do ryšava. Mala peknú, štíhlu postavu a rovnakú výšku ako Gusto, teda 188 centimetrov. Podľa Gusta sa jej postava vyznačovala harmonickou krivkou s dvoma údoliami a vrcholmi. Táto krivka stúpala z údolia jej podbradku a dlhého krku na vrchol hrude a na prsia, klesala do údolia úzkeho drieku s tenkým pásom a znovu stúpala na vrchol oblých a ladných bokov. Časť tejto krivky na prsiach bola rozvinutá do harmonickej, zakrivenej a priestorovej plochy. Gusto ju potom nazval „Vesnina plocha 1“. Mala aj peknú tvár so šikmo osadenými, veľkými a modrými očami, trochu širšími lícnymi kosťami a výrazne krojenými, zmyselnými a plnými, ale nie veľkými perami. To dodávalo jej tvári exotický a orientálny výraz. Jej driemajúcu zmyselnú krásu prekrývala jej láskavá, jemná a nežná krása a dobrota, ktoré súviseli s jej harmonickou a úzkou spätosťou s nespútanou prírodou a búrlivým morom.

Keď sa Vesna usadila, Adam sa jej spýtal, či jej môže naliať šampanské. Súhlasila a pripili si na zdravie. Čašník potom doniesol Vesne jej nápoj, ktorý si objednala, keď si išla upraviť pančuchu. Vesna ho ihneď vypila.

ADAM: „Pán vrchný, všetko spolu zaplatím. To šampanské... no a aj tú minerálku, čo ste doniesli našej Zlatovláske...“

ČAŠNÍK: „Prepáčte, ale ja som k vášmu stolu nedoniesol minerálku.“

VESNA: „To bola vodka a je zaplatená.“

NINEL: „Vodka, a prečo vo veľkom pohári na minerálku?!“

VESNA: „V Prímorsku tak pijeme vodku!“

ADAM „Minerálka alebo vodka, v malom alebo vo veľkom pohári, veď to je predsa jedno. Ide sa na tancovačku!“

Vonku ešte pršalo a Adam išiel za taxikárom parkujúcim za rohom, aby pristavil taxík pred kaviareň. Ninel si ešte dala pohár šampanského, a keď dopila, tak Gusto chcel pomôcť do kabáta najprv Vesne a potom Ninel. Ak by to urobil naopak, možno by to tak nedopadlo. Vesna a Ninel skoro naraz vstali. Gusto zobral z operadla stoličky Vesnin kabát a pocítil v zápästí ostrú bolesť.

VESNA (zakričala): „Zavolajte políciu!“

Zápästie mal v jej železnom zovretí.

– Vesna tvrdo pracovala, aby si mohla kúpiť tento kabát. Pred rokom jej ho chceli traja zlodeji ukradnúť. Najsilnejšieho z nich chytila pevne za ruku, v ktorej držal jej kabát. Ten ju chcel udrieť druhou rukou do tváre. Vyhla sa úderu, pustila mu ruku a ustúpila dlhým úkrokom šikmo dozadu a nabok. Vyrútil sa na ňu s ďalším úderom namiereným opäť na jej hlavu. Vtom ho protiúderom ľavej ruky na špičku brady zrazila na zem. Ostal vedľa jej kabáta nehybne ležať so zlomeným krčným stavcom a úpenlivo prosil, aby zavolali sanitku. Ostatní dvaja zlodeji však zbabelo ušli a sanitku zavolala Vesna. Kabát si ubránila. Vyšetrovateľ potom zistil, že zranený zlodej bol viackrát trestaný násilník a bývalý okresný majster boxu v ťažkej váhe. Bola to teda z jej strany nutná obrana a trestné konanie proti nej vo veci ublíženia na zdraví bolo zastavené. (Napísané podľa kópie zápisnice, ktorú si Vesna nechala na pamiatku.) Vyšetrovateľ sa jej aj spýtal, ako vedela tak tvrdo udrieť. Odpovedala, že vďaka amuletu na ruke. Neuviedol to do zápisnice, lebo to považoval za žart, ale ona to myslela vážne. –

Ninel a Gusto nevedeli, o čo ide, ale čašník stojací vedľa áno. Začal Vesne vysvetľovať, že Gusto jej nechcel ukradnúť kabát. Zovretie na Gustovom zápästí povolilo, jej ruka mu z neho vysala bolesť a vrátila príjemné teplo. Ich prvý telesný dotyk bol tak trošku neobvyklý. Bolo to jednoducho iba skratové konanie a ako rýchlo vzniklo, tak aj zaniklo. Vesna sa za to všetkým, ale najmä Gustovi, veľmi ospravedlňovala a všetci to pochopili. Takže išli na tancovačku.

(5) Adam vybral dobré miesto s dobrou kapelu, ktorá mala vo svojej bohatej ponuke široký záber skladieb, od tých starých a dobrých až po tie najnovšie. Znovu pili šampanské. Adam ako najstarší navrhol, aby si pripili na potykanie.

GUSTO: „Máš pekné meno. Vesna.“

VESNA: „Aj moja babička sa tak volala. Bola to Srbka. Ty máš tiež pekné meno. Sokol. Náš sovchoz je neďaleko Sokolovky. Bude mi to pripomínať tvoje priezvisko. Alebo mi budeš pripomínať Finista jasného Sokola. Poznáš tu našu rozprávku o ňom?“

GUSTO: „Je to moja obľúbená rozprávka.“

VESNA: „U nás som nazvala náš maják Finist jasný Sokol. Raz sme sa okolo neho plavili s Mášou, mojou priateľkou a spolubývajúcou na ubytovni nášho sovchozu. Máša mala svetobôľ, lebo ju opustil jej milovaný. Hovorili sme aj o láske a smrti. Povedala mi, že si praje, aby po jej smrti jej popol nasypali do mora pod týmto majákom. To je aj moje prianie. Ój, prepáč mi, Gusto. Nepatrí sa teraz hovoriť o smrti, ale ešte stále myslím na osud Mariutky. Bolo to len divadlo, ale aj život je ako divadlo.“

Vesna a Gusto tancovali v uvoľnenom a ľahkom vzájomnom objatí. Hrali starú ruskú romancu: „Odkvitli už v záhrade chryzantémy dávno a láska ešte žije v mojom srdci ubolenom...“. Pochopil, že zmyslom života je vskutku úprimná láska...

GUSTO (zašeptal): „Ľúbim ťa, Vesna.“

VESNA: „Si môj maják, jasne svietiaci na mojej Ceste života a si môj Finist jasný Sokol.“

...a možno, že život je v nepatrnej miere zmysluplnejší, ak je to láska aj opätovaná.

GUSTO: „A ľúbiš aj ty  mňa?“

VESNA: „Áno, ľúbim ťa.“

Nuž, ako sa hovorí v rozprávkach: ... A potom spolu šťastne žili, až pokiaľ... až pokiaľ sa neskončila táto najkrajšia a najšťastnejšia jar v ich živote.

(6) Jar sa skončila a na diaľnici Praha – Brno padal dážď. Gusto zastavil, aby Vesna mohla vyvenčiť svoje šteniatko, ktoré zrazu vyskočilo z auta a vybehlo smerom na vozovku diaľnice. Vesne sa ho podarilo chytiť už pred bielou čiarou pri zvodidle. Ešte predtým, ako chytila šteniatko, neskúsený vodič uháňajúceho auta prudko zabrzdil. Dostal šmyk a pri zvodidle zrazil a smrteľne zranil Vesnu. Previezli ju do nemocnice, kde skoro týždeň bola napojená na prístroje. Celý čas bola v bezvedomí, z ktorého sa už neprebrala, a iba raz prehovorila o severskom Bohovi Odinovi a o Valhalle, kde všetci udatní bojovníci budú žiť večne. Udatne bojovala o svoj život. Mala však ťažko poškodený mozog a jej boj bol márny. Zomrela. (V jazyku niet smutnejšieho slova.)

Gusto bol stále pri nej. Mal aj kufríkový magnetofón s jej obľúbenými nahrávkami. Vesna mala nadanie na jazyky. Dobre hovorila po rusky, evensky, nanajsky a udehejsky. Žiaľ, nemala možnosť študovať cudzie jazyky ako Gusto. V bezvedomí pred smrťou ale hovorila starogermánskym jazykom. Z amuletu na jej ruke pritom dopadol tenký lúč na magnetofón a jej posledné slová sa samočinne nahrali. Gusto bol vtedy pri nej sám. Keď neskôr s priateľmi pri počúvaní tejto nahrávky o tom hovoril, tak mu neverili. Nepovažovali ho ale za klamára. Vedeli, že bol vtedy vyčerpaný, zúfalý a nevyspaný. Možno upadol do mikrospánku a o lúči z amuletu sa mu iba snívalo. Pod vplyvom sna  potom konal ako námesačník a on sám podvedome nahrával. Po prebudení si už na to nespomenul a pamätal si iba sen o záhadnom lúči. Možno Vesna študovala starogermánčinu a Gusto o tom nevedel. Ale čo ak to všetko bola pravda? Čo je pravda?

(Epilóg) Ďaleko je do Sokolovky. Gusto stál pod majákom, ktorý Vesna nazvala Finist jasný Sokol. Z urny pomaly sypal Vesnin popol do mora. Potom z veľkej kytice hádzal do mora aj chryzantémy, ktoré sa ako v tanci hojdali na vlnách. Spomenul si na prvý tanec s Vesnou. Chryzantémy odkvitli, ale láska k Vesne naďalej žije v jeho srdci. Dlho sa ešte díval na more. Nakoniec zobral za hrsť piesku, aj ten pomaly sypal do mora a zopár zrniek mu ostalo na ruke. Spoza mraku dopadol na zrnko piesku na jeho ruke slnečný lúč. Zrnko sa zaligotalo. Spomenul si na lúč z amuletu. Pred ním sa rozprestieralo more.

GUSTO: „Čo vie zrnko piesku o bolestiach mora?!“