V deň termínu som už neuvažovala nad tým, ako to pôjde von, koľko to bude trvať a ako sa pri tom budem cítiť. Jediné, čo som chcela bolo, aby to už bolo vonku. Nočný spánok bol utrpenie. Okolo piatej - šiestej ráno som bola šťastná, že už môžem vyliezť z postele. Sedenie mi robilo problémy.…
Jedna radosť umelá,
tá druhá trochu nemenná,
tak čo to vlastne znamená,
keď aj Staší krčí ramenná,
tak nechám to byť...
Bol som staršne nesmelý,
čo vlastne všetci vedeli,
keď zvolal som: "Vy debily"
tak mi ruky zlomili ,
tak nechte ho byť....
No nebol to med,
skôr…
Dotyk rúk, tichý pohreb dňa a jeho posledné objatie v smrteľnom bozku s nocou. Staré mesto voňalo piesňou vyhasínajúcej nádeje. Námestie plné ľudí žiarilo a pohasínalo zároveň, jasne bolo počuť tlkot srdca jej ako i toho môjho. Kto tušil, že prišli sme ako jeden a odídeme každý inak ako sme prišli…
Štyri kroky tam, štyri naspäť. Štyri kroky tam a štyri naspäť.
Nervózna prechádzka vo svojej jednoduchosti ponúkajúca len obraz troch mĺkvych,
tmavých stien. Údery kožených podošiev rytmicky presne zapadajúce do neustále
sa opakujúcej šablóny. Štyri kroky tam, štyri naspäť. Darlanovi to pomáhalo…