Písané ako autorské slovo na záver k mojej tretej knihe. Ak vám to pripadá nedokončené, je to preto, lebo táto úvaha sa skutočne tiahla ešte na niekoľko ďalších strán. Toto bol len jej začiatok.
Písať príbeh zároveň s tým, ako ho vymýšľam mi pripadá akoby som mala maľovať tapetovať dom…
Hoc malý princ je vo mne keď na teba hľadím
Hoc niekedy jak líška a to mi trochu vadí
Ešte stále malý som a pri tebe sa chvejem
Strachom že ujdeš mi a už sa nezasmejem
A netuším kam lietaš v mysli keď je ticho
Krehká ako motýľ čo zmietol ho víchor
Len blúdim a tápam bez myšlienky…
Mlk. Len svit
výjavov o láske;
Nič! Iba ja, hrdza kopýt,
ramená stromov čiernovlasé
a mŕtvo.
Mŕtvolne, zatajene,
keď mreže našich celí
kričia odpustenie.
Budem ľúbiť,
žiť z toho čo ti dám,
čo človek musí svetu ponúknuť,
aby jedno miloval.
Zotriem slzy,
zavrždia v kváre panenského snehu.
A moje…
veľakrát stúpil som do tej istej rieky
veľakrát viedli tam moje kroky
tam kde tma kričí
ruky a nohy mi to tam ničí
sičíš od únavy
faloš a úklady sťa zápas bíčí
hlas vnútorný nemlčí
pravdu vstýči nad toto miesto
ukázal smer a konečne viem to
čo pomohlo mnoho ráz
dnes bez masky…