Zima nám už bola dáka príliš dlhá, oči sa čoraz častejšie zastavovali na batohu so zbalenou Pálavou. „Provokovali“ aj za skriňou zložené pádla. Keď prišli jarné prázdniny, prišlo aj rozhodnutie. Pri kontrole, deň pred akciou, sa nafúkaná, ale nie pyšná Pálava, predvádzala v izbe ako manekýnka. Hoci meteorológovia strašili ochladením, bolo rozhodnuté. Ide sa na starú Nitru ! Ňou sme začínali sezónu aj minulý rok, žiaden prúd tam nehrozí, vysypať by sme sa nemali. Krajinársky je to však nádherný, Bohom zabudnutý svet. Plán bol jasný. Autom do Nových Zámkov, tam nastúpiť na autobus z Nových Zámkov do Zemného , ktorý by nás odviezol na most (smerom na Komoču). Tesne pred mostom je autobusová zastávka so zvláštnym názvom –Tekvicové pole. Tam začína umelý kanál, ktorý odvádza vodu Nitry do Váhu a teda práve tam tiež začína pôvodné, staré koryto Nitry. To sa však musí uspokojiť len s biologickým minimom vody.
Tento zásah človeka do života rieky paradoxne umožnil vznik ojedinelého, izolovaného prostredia, kde platia iné zákony, zákony prírody. Túžili sme prejsť za jeden deň celú Starú Nitru až do pôvodného sútoku s Váhom pred Komárnom, tam preniesť cez hrádzu a po Váhu do Komárna, kde sme plánovali skončiť na sútoku s Dunajom. Tu zbaliť Pálavku a vlakom späť do Nových Zámkov. Práve preto sme museli prijať kompromis a namiesto autobusu, na ktorý by sme museli veľmi dlho čakať, sme sa rozhodli zohnať si taxík. Dopredu prezradím, že plán sme do bodky splnili a vôbec to nebola vodácka nuda. Stará Nitra nám pripravila zopár prekvapení. V pondelok , 1. marca, prvý deň jarných prázdnin, sme už o 5.15 ráno, ešte za „hlbokej“ tmy zaparkovali v Zámkoch pred železničnou stanicou. Taxík sme zohnali bez problémov, dokonca kombi, čo sa hodilo. Mali sme šťastie, taxikár nás nepovažoval za bláznov a ochotne nás dopravil k mostu. Dokonca neodmietol našu prosbu a zabočil hneď za mostom vľavo. Zablatenou poľnou cestou, povedľa záhradkárskej osady, nás odviezol ešte dobrý kilometer. Na miesto, kde len znalý spozná v zarastenom „ močiari“ začiatok pôvodného koryta Nitry. Keď taxikár odišiel, zostali sme sami, stále v hlbokej tme. Bola to vážne magická chvíľa. Na chodníku občas svietiace oči nejakých zvierat, ale najmä zvuky. Volavky, kormorány, divé kačice...... sú tam doma, je to najmä ich svet. Zvuky a tmu sme však mohli vychutnávať iba chvíľu. Pri čelovkách sme nafúkali Pálavu, do lodného vaku pobalili caky-paky a za ranného brieždenia vyrazili. Po niekoľkých desiatkach metrov sme uverili, že to pôjde. Kanoe ešte vždy prekľučkuje. Popadané stromy, „záclony“ tŕstia, prevísajúce vŕby, staré nepotrebné, rozpadávajúce sa mosty, ktoré už dnes nič nespájajú a nevedú nikam...
To všetko vytvára nezameniteľnú kulisu a atmosféru. Občas sme boli presvedčení, že neprejdeme, ale vždy sa nejaká štrbinka našla. Na Starej Nitre oceníte najmä to, že na dohľad civilizácie sa priblížite len dvakrát a to v Nesvadoch a Martovciach. Brehy rieky sú husto zarastené, občas naozaj až nepreniknuteľne, čo vás dokonale odizoluje od okolitého sveta. Tak blízko ako tam, nás k sebe ešte volavky, kormorány ani labute nepustili. Ľudia ich tu určite často nevyrušujú. Z romantickej atmosféry nás vytrhol až most v Nesvadoch. Voda tesne pred ním, ale aj hodný kus za ním je zarastená tak husto, že vás nepustí. Nesvady nás vyškolili v remesle nosič, čo sa nám neskôr ešte zišlo.
Prenášať za mostom treba minimálne 500 metrov až k potrubiu ponad rieku. Aj tam to občas vyzeralo neisto, ale rieka už „pustila“. Jej charakter sa trošku zmenil, Nitra tu už pripomína aspoň riečku, otvorenej vody je viac. Slalom pomedzi popadané stromy však pokračoval až do Martoviec. Tam opäť most, tentoraz bez prenášania. Za Martovcami sme sa už tešili na alúvium Žitavy. Vďaka vyššej vode sa doň dalo vplávať. Nevedeli sme sa vynadívať na tú krásnu divočinu. Túto prírodnú rezerváciu treba skutočne vidieť. Je to v podstate na skok a málokto o tomto mieste vie. Možno však práve to je pre prírodu alúvia Žitavy dobré. Tu sa ozaj neoplatí ponáhľať a zdržali sme sa aj my.
Po návrate do koryta starej Nitry nás čakalo prekvapenie v podobe objavujúcich sa ľadových krýh. Zo začiatku ich bolo málo a dokonca sme sa z nich tešili. Bol to zvláštny pocit, medzi kryhami sme ešte rieku nesplavovali. Po čase nás však úsmev prešiel. Pred osadou Lándor sa rieka uzavrela, ľad už bol súvislý. Chvíľku sme sa pokúšali „premeniť na ľadoborec“, pádlami sme si kliesnili cestu, ale pokiaľ sme dovideli, bol všade samý ľad.
„Ľadoborecké“ nálady nás však veľmi rýchlo prešli a my sme zhruba na kilometer vymenili vodnú turistiku za pešiu. Čln sme nechceli sfúknuť a zložiť, veď už sme boli takmer na konci. Asi sme boli v predchádzajúcom živote mulice, ale Pálavku sme statočne doniesli až po hrádzu, ktorá oddeľuje Starú Nitru od Váhu.
Medzi nimi je už len bývalý ostrov, dnes už len polostrov Apáli. Ďalšie málo známe miesto. Prírodná rezervácia so zachovaným lužným pralesom. Nie lesom, naozaj pralesom. Je to potvrdené aj v oficiálnom názve – Národná prírodná rezervácia Apálsky prales. Posledných 100 metrov starého koryta už bola našťastie „iba voda“ a my sme vplávali do Váhu, rovno oproti lodenici, kde usilovne trénovali kajakári. Pádlovali proti prúdu a museli dobre makať, aby sa pomaly posúvali vpred. Nás však prúd (asi za odmenu za predchádzajúcu námahu) potiahol až k čárde na sútoku s Dunajom. Tu nás rozosmiala inak milá a ochotná čašníčka, ktorá nevedela dobre po slovensky. Keď sme si objednali zaslúženú voňavú kávičku, spýtala sa : „ Dlhú alebo krátku ?“ Samozrejme dlhú. Veď dnes sme si zaslúžili ozaj veľkú kávu.
Na vodu sme mali rezervované dva dni. S jedlom rastie chuť, a tak v utorok 2. marca sme išli „pozrieť“ Hron. Ak nás pustí, skúsime úsek Želiezovce – Bíňa. Keď sme však v Želiezovciach videli tú masu vody, ktorá sa valila dolu Hronom, nebolo nám všetko jedno. Pod haťou to vrelo, vírilo, samé víry, valce a vracáky. Vlny, v ktorých otvorené lode nemajú šancu. Povedali sme si však, že skúsime a ak jeden z nás povie stop, budeme to rešpektovať. Pálavu sme dali na vodu dobrých 200 metrov pod haťou, vyššie sa prúd naozaj predvádzal a vyvádzal ako divý. Po chvíľke plavby, sme opäť už po neviem koľkýkrát zistili, že na „našu loď“ sa dá spoľahnúť. Hron bol široký, stromy na brehoch „po kolená“ vo vode a prúd valil ako dostihový kôň. Keď sme sa trošku upokojili, vyskúšali sme obrat a pristátie. Podarilo sa nám však iba trošku spomaliť. Takže poučenie pre dnešok, oči na stopkách a pristávať ihneď ako sa objaví hať. V žiadnom prípade sa nepokúšať hate splavovať! O chvíľu už hukot, ako keď okolo prechádza nákladný vlak. Hať Hronovce Vozokany sme počuli omnoho skôr, než sme ju videli. Rýchlo k brehu, vyšiel hneď prvý pokus o pristátie (háčik opäť predviedol svoje majstrovstvo). V porovnaní s predchádzajúcim dňom bola prenáška malina. Opäť v prúde, ktorý má dnes zaradený piaty rýchlostný stupeň a za neskutočne krátky čas ďalší hukot naloženého nákladného vlaku, most a ešte pred ním opäť majstrovský výskok háčika v čižmách, brzda, uff, hať Hronovce Čajakovo pre nás za tohto stavu vody nesplavná ani len vo sne. Ak by sme sa náhodou aj neprevrátili, tak vysoké vlny by zaliali čln a boli by sme na tom podobne. Túto hať väčšinou splavujeme, takže teraz sme v rozpakoch kadiaľ preniesť. Rozhodli sme sa po pravom brehu. Obchádzame oplotenú budovu prečerpávajúcej stanice, brodíme sa v nánosoch blata, háčik sa usmieva, má čižmy, ja zúrim, mám futrované zimné topánky. Lepšie som sa obuť naozaj nemohol ! Po celkom slušnom artistickom výkone sa nám nakoniec podarilo nájsť miesto, kde sa dalo ako – tak nastúpiť. Pekné meandre pred Pohronským Ruskovom si celkom vychutnávame. Inokedy tu máme od pádlovania ruky ako šimpanzy, teraz v podstate len korigujeme smer. Už vidím komín cukrovaru v Ruskove a viem, že sa blíži moja mora z predchádzajúcej noci, tamojšia hať. Čo vymyslíme, veď vľavo, kde sa bežne koníčkuje, bude vody určite po pás. Dokážeme tam však vôbec v takto silnom prúde pristáť ? Dokázali sme a paradoxne to bola v ten deň najľahšia prenáška. Keby nebolo spadnutého stromu, dala by sa zátočina vľavo, ktorá slúži ako „obchádzka“ hate, preplávať bez vystúpenia. Z tejto hate mám vždy nepríjemný pocit, teraz však na mňa pôsobila prívetivejšie než predchádzajúce dve. Druhá hať, pred železničným mostom na trati Čata – Šahy, bola splavná dlhým jazykom mierne vpravo od stredu. Nemuseli sme ju ani dopredu prezrieť. Jednak to, ale aj fakt, že už nás čaká len „ bezhaťová“ plavba a Bíňanský sprašový profil ako zákusok, nám zvýšilo sebavedomie. Nakoniec sa nám plavba v rýchlom prúde zapáčila tak, že nám bolo ľúto skončiť v Bíni, tak sme si to predĺžili do Kamenína, kde tiež stojí vlak. V pohode sme ho stíhali. Na Kamenínskom ostrove sme sa poďakovali Pálavke za statočnosť, podali si s háčikom ruky, neskromne ale svorne sme skonštatovali, že sme vážne dobrí. Prvé dva dni na vode v roku 2010 boli naozaj zážitok . Každý úplne iný, ale oba rovnako silné. Nech sú také aj ďalšie, nielen naše, ale aj celej vodáckej rodiny.
Comments
Pridať nový komentár
Ivan,
pripomenul si mi nostalgicky naše dávnejšie splavy Starej Nitry, netušil som, že sa ešte nájde niekto, kto túto zabudnutú riečku splavuje.
Naše splavy však boli letné, a tak sme plávali medzi leknami, trstinou a kobercami plávajúcich rastlín. Koryto nebolo nikde tak zarastené, aby sme museli vystúpiť z lode. Sem-tam sa vyskytol však padnutý strom, ktorý sme museli zdolať. Ináč - ako aj ty píšeš, samá romantika mimo civilizácie.
Podobná romantická riečka, len trochu širšia, kľukatiaca sa medzi lesíkmi a poliami okolo Sládkovičova je Čierna voda. Je na nej 9 splavných hatiek a vodáka na nej tiež ťažko stretneš.
HRON za vyššej vody - to je iný level. To, čo za normálneho stavu vnímame ako zábavu na vlnách, sa mení na nebezpečný živel, ktorý Ti môže siahnuť aj na život. Nízka teplota vody robí tiež svoje - pri prevrátení môže aj skúsenému plavcovi vyraziť dych a nemusí sa z vody živý dostať. Preto máte môj obdiv, že ste bez úhony zdolali spomínanú kombináciu vysokej vody a nízkej teploty. Je to naozaj len pre skúsených riečnych vlkov ... nič pre začiatočníkov.
Vlado
Vďaka za slová uznania. Od takého skúseného vodáka určite potešia. Naozaj nie sme hazardéri a spomínané riziká sme si uvedomovali. Stať sa však mohlo, to sa nikdy nedá úplne vylúčiť. Snažili sme sa správať zodpovedne. Inak za to, že nás tak ťahá na Hron si spoluzodpovedný aj ty.Odkedy vyšiel vodácky sprievodca,nemáme pokoj... Je to naozaj vydarená knižka. Jednak precízna a jednak napísaná s citom a láskou. Vďaka za ňu. Čiernu Vodu určite vyskúšame. Verím, že sa na vode niekedy stretneme a čo to od starých vlkov pochytíme. Ivan
Musím sa priznať, že táto hať je aj pre mňa čierna mora už od čias, keď som zamlada prvýkrát splavoval dolný Hron a vedúci splavu nám rozprával historku, ako na vlastné oči videl ako sa tam jeden vodák prehodil a vyplával pod haťou s vnútornosťami v rukách. Údajne sa tam nachádzajú rôzne kusy železa, dokonca vraj aj protitankové zátarasy, a preto nám nikdy nedovolil túto hať splaviť. Jedno leto sa vyskytli podobné podmienky ako popisuješ, že hať sa dala splaviť vľavo, kadiaľ sa bežne koníčkuje. Po dôkladnom prezretí sme sa teda rozhodli, že ju splavíme ľavým kanálom. Nasmeroval som kanoe smerom k hati a nechali sme sa voľne unášať až k miestu, kde bolo treba začať pádlovať, aby sme mohli odbočiť . Vtom však môj háčik, zrejme zo strachu pred blížiacou sa hučiacou vodou, úplne zmeravel a nebol schopný absolútne žiadneho pohybu. Ja som sa márne snažil pádlovať, podarilo sa mi akurát len otočiť kanoe proti prúdu, ktorý bol však silnejší ako ja a začal nás ťahať zadnou časťou k hati. Našťastie sa háčik v poslednom okamžiku spamätal (aj vďaka hurónskemu kriku, ktorý som naňho spustil ja , ale aj ostatní vodáci z brehu) a začal mi pomáhať s pádlovaním. Naozaj len o vlások sme unikli tomu, aby nás prúd nestiahol zadnou časťou na hať. Priznám sa, že takýchto adrenalínových zážitkov, keď som musel siahnuť až na dno svojich síl, som v o svojom živote veľa nezažil.
Vlani sme tento úsek splavovali začiatkom mája a hladina bola ešte dosť vysoká. Tiež sme sa dlho nevedeli rozhodnúť ako ďalej. Keby sa hať dala bez problémov preniesť po brehu, určite by sme to urobili. Jeden z nás sa rozhodol pre koníčkovanie, ale ako sa nám neskôr priznal, nebola to správna voľba. Vraj mu išlo doslova o život, keď musel preliezať ponad popadané stromy a "brodiť" sa po prsia v silnom prúde pomedzi skaly, pričom sa ho čln snažil neustále stiahnuť za sebou. Ostatní sme sa rozhodli, že zrejme najmenej nebezpečné bude proste túto hať splaviť, a tak sme aj urobili. Vyhliadli sme si jeden z najsplavnejšie vyzerajúcich jazykov a hoci so zimomriavkami na chrbte, očami odtláčajúc sa od hrozivo vyzerajúcih panelov pri brehu, z ktorých trčali železné roksory sťa zuby žraloka (hronského), ktorý číha na svoju korisť s otvorenou tlamou čakajúc, kým mu korisť sama nevpláva do jeho útrob, sme túto hať bez ujmy na zdraví a majetku šťastne splavili.
Ako zostať háčikom...
Ak sa raz dostanete na vodu s niekým, kto je o niečo starší a niečo skúsenejší ako vy /akože už bol na vode/, automaticky si sadáte do kanoe tak, že skúsenejší ide dozadu a vy sa stávate háčikom. Skúsenejšiemu je buď jasné, že napádlujete sa vy alebo mu jednoducho vyhovuje pozorovať prírodu a splývať so všehomírom spoza vášho profilu. Ak sa vám to ako háčikovi zapáči nielen preto, že sa ako prvý vrháte do vôd a ako prvý máte dotyk s perejkami, ako prvý môžete zavetriť nebezpečenstvo, lebo môžete s prehľadom čítať vodu /ako prvý máte možnosť pre pekné fotky/, ale predovšetkým preto, že si to všetko môžete užiť, lebo máte spoľah na zadáka, ktorý presne vie, kedy a ako natočiť list, vie v správnu chvíľu správne zabrať pádlom a vie správne usmerniť vaše nerozvážnosti, lebo zasa inokedy vy usmerňujete tie jeho, tak ste háčikom na celý život. Ale zdôrazňujem, musíte mať istotu v zadákovi ako ja. Píšem to preto, lebo mu ďakujem, že môžem spoznávať vodný živel, ktorý tiež napĺňa môj život a preto, lebo chcem poďakovať za krásne príbehy spomedzi brehov. Teším sa na ďalšie.
Aj tak je najlepšie byť tzv. porcelánom. Porcelán je človek, ktorý sedí (leží) v strede kanoe a namiesto pádla má v jednej ruke pivo a v druhej cigaru.
Pred štvrťstoročím som urobil prvú prieskumnú plavbu po starej Nitre a odvtedy sme na ňu chodili niekoľko rokov pravidelne. V tých časoch ešte jej brehy lemoval súvislý pás starých košatých vŕb, ktoré tvorili nad vodou nádhernú klenbu. Stará želiezovská hať išla od ľavého brehu šikmo k pravému a mala celkom prehľadný široký jazyk. S vodáckym krúžkom som tam poriadal tréningové víkendy. Jazykom hučala voda parádne ale bez vážnych problémov. Síce stalo sa, že Chrobák-zarytý odporca všetkých ochranných vodáckych pomôcok pri zhupnutí na vlne postavil Vydru na špičku, loď po chvíli urobila salto vzad, prikryla ho asi na minútu a keď sme ho vylovili, vyliezol na breh a po chvíli, keď sa spamätal a išiel znovu na vodu, bez slova si obliekol vestu. P. S: Ivo, si kanón !
Po včerajšku budú pre vodákov povinné okrem vesty aj prilby a pribudne nová značka pre vodákov "Pozor! Padanie mostov".