Najnovšie komentáre
Tu si ale podľa mňa mýliš dojmy s pojmami. Jackie sa neusiluje, aby veci mali hlbší zmysel a aby ju poznali aj o tisíc rokov. Veď to v jednej kapitole priamo spomínala – nie je v ničom nadaná a nevadí jej to. Jackiein jediný cieľ je byť šťastná, čo má od diery do sveta ďaleko – ale teraz pochopila, že nech bude robiť čo sa len dá, ani len takýto „prízemný“ cieľ nikdy nemôže dosiahnuť. Čiže následky nemá nijaký čin ani z krátkodobého ani zo strednodobého pohľadu. A tam je už rezignácia, myslím, namieste.
To že na ničom nezáleží ti v zásade môže priniesť dva výsledky - buď tú rezignáciu, keď si uvedomíš, že čokoľvek urobíš, nemá to nijaký "hlbší" zmysel. Alebo naopak voľnosť - z rovnakého dôvodu - netrápim sa tým, či niečo dosiahnem, alebo či to čo robím je úplne správne a najlepšie možné, lebo nakoniec to je i tak jedno.
Samozrejme tým "nezáleží" a "je to jedno" mám na mysli dlhodobé "kozmologické" hľadisko. Z krátko či strednodobého pohľadu majú činy a ich následky zmysel - to je zároveň odpoveď na to, prečo vôbec niečo robiť. Podľa mňa je ale dôležitejšie sústrediť sa na prítomnosť než na to, aby som urobil dieru do sveta a ľudia o mne vedeli aj o tisíc rokov.
A ja podobne ako minule :-) nechápem, čo je na rezignácii nesprávne. Podľa mňa je to absolútne prirodzený dôsledok toho, že na ničom nezáleží. Kde na niečom záleží, tam vstupujú do hry city; kde vstupujú do hry city, tam nie je možná voľnosť. Nie v oblastiach, ktoré sú citmi ovplyvnené.
Ako som spomínal už minule - Jackie dospela v zásade k správnym záverom, v princípe podobným aké nájdeme vo východných filozofiách. Namiesto voľnosti jej to ale prinieslo rezignáciu. Povedal by som, že nedokáže uniesť realitu sveta, a teda aj toho, že v konečnom dôsledku zrejme naozaj na ničom nezáleží.
Tiež nechápem tie "pokojné" mamy, prekypujúce trpezlivosťou. Ja som nervná denne, ráno sa ešte usmievam a mám energiu, no večer už mi aj manžel ide z cesty. Niekedy sa ma opýta, či ma niečo naštvalo, či sa hnevám, alebo som len tak normálne vytočená, ako vždy. To sa potom už musím smiať sama na sebe. Takže ešte raz vďaka za prečítanie.
Tak toto je jeden z dôvodov, prečo nebudem mať deti. :-) Skvele vystihnuté – to zúfalstvo z nevyspatia, večného plaču, starostlivosti, pozornosti, pričom vlastný život je odpísaný. Nedivím sa, že z toho nejakej matke prepne, skôr sa čudujem, že je ich tak málo.
„Láska k niekomu neskutočnému sa raz zlomí. Dokonca aj k niekomu skutočnému, ak nás pridlho odmieta. A tak to má byť. Nemôžeme byť do smrti pripútaní k tým, čo nás nechcú.“
Iste, ten môj záver nebol celkom o Jackie. "Byť šťastná" je pekný cieľ, ale nejasný, niekedy nedosiahnuteľný (ak kritérium šťastia zahŕňa veci, ktoré nemôže ovplyvniť či získať).
To, k čomu dospela, by jej malo umožniť aspoň "nebyť nešťastnou", čo je užitočný kompromis. Nie ale dôvod na rezignáciu. V tom sa naše názory líšia. Zmierenie s osudom, vnútorný pokoj, vyrovnanosť - podľa teba toto nie je život - tu sa však nezhodneme.