Opravené.

a páľavu idúcu z horiacich stromoch a krov - stromov

Zas úplne rovnako to nie je, pokiaľ to teda nie Jackie alebo nejaký dokonalý budhista (ak takí vôbec existujú).

Akože načo? Mám (dúfam) slobodnú vôľu a jednoducho si niečo zaumienim. Sú veci, ktoré mi robia dobre, cítim sa pri nich príjemne (napr. vylihovanie v posteli :-)). I také pri ktorých zdokonaľujem moje ja (napr. učenie). Je mnoho činností, ktoré človeka uspokojujú, sú mu príjemné, či ho inak napĺňajú, to ale ešte neznamená, že ho robia šťastným. Skôr spokojným.

I keď už sa asi začíname motať v kruhu...

Ak človek vie rovnako vyrovnane prijímať dobré aj zlé veci, načo sa potom snaží vytvárať si dobré? A načo sa vôbec o niečo snaží? Hovorím – snažiť sa držať vyrovnanosť je nezmysel. Ak by nás mrzelo, keby sme o vyrovnanosť prišli, tak sme vyrovnaní neboli. Ak by nás to nemrzelo, snaha je zbytočná.
To je pekná myšlienka, že šťastie je niečo spontánne. Ale keď ono spontánne nie a nie prísť, ešte môžeme skúsiť tú snahu.

Nie - vnútorný pokoj a vyrovnanosť sa s motiváciou nevylučujú. Ak sa s niečím vylučujú, je to skôr to neviazané šťastie. Pretože tak ako vyrovnane prijímaš veci zlé, podobne vyrovnane prijímaš aj veci dobré (ale nikdy to asi nie je úplne zarovno).

Príklad - chceš dosiahnuť majstrovstvo v bojovom umení, čo je obrovský cieľ vyžadujúci ohromnú motiváciu (tvrdý dlhoročný tréning, veľa sebazapierania i bolesti). Nerobíš to ale kvôli šťastiu, to ti v tej ceste môže skôr prekážať. Pokoj a vyrovnanosť sú tu omnoho dôležitejšie, povedal by som že až nutné.

Šťastie je skôr niečo spontánne, nie cielené.

Tvoj prvý odstavec ma mimoriadne potešil – konečne nejaký čitateľ pochopil a prijal môj zámer. Mala som už dosť tých fantasmagoristických rozprávok o nešťastných ľuďoch, ktorých z trápenia vyviedla láááááska a chcela som ponúknuť niečo, čo nie je od reality vzdialené na tisíc svetlených rokov, ale možno len nejakú míľu-dve. Len ma trošku prekvapuje, že by si sa s Jackie vedel rozlúčiť aj v tomto v podstate dosť zdrvujúcom bode. Čitatelia vraj údajne väčšinou prajú hrdinom happyend a preto je údajne taký tlak na autorov, aby ich písali.

Asi až v tejto kapitole som pochopil určitý "realizmus" tvojho príbehu, teda že život nie je plný prekvapení, zvratov či nečakaných dobrodružstiev, nie je to nijaký scenár k akčnému, ani k romantickému filmu. Ja osobne netvrdím, že tomu tak je, ani že tomu tak nie je. Každopádne ty takýto názor zastávaš a touto kapitolou sa ti ho podľa mňa, podarilo dobre vystihnúť.

Celý čas, čo sem hádžeš Denník, som si hovoril, prežije to Jackie alebo naozaj zomrie? Teraz vidím, že je to vlastne jedno. Život, v ktorom na ničom nezáleží, nie je odlišný od smrti, ako píšeš. Väčšina podobných príbehov by skončila buď šťastným návratom k sebe, k nájdeniu zmyslu a odpovedí na všetky otázky, alebo totálnou depresiou a skoncovaním so životom. Jackie nezahnala strach nájdením lásky, ani naopak. Zbavila sa oboch, zbavila sa všetkých emócií. A keď sa jej to podarilo je už konečne šťastná? Nie je šťastná, nie je nič. Vlastne sa z nej stal stoik. Dosiahla apatiu, už ju nič nevyvedie z miery.

Viem, že ešte nasleduje ďalšia kapitola/kapitoly, ale ak by mal príbeh končiť takto, nemal by som nič proti. Ono vlastne dopovedať Jackiin príbeh dokonca je v podstate trochu popretím toho, čo si sa v tejto kapitole snažila vyjadriť. Podľa mňa by sme sa nemali dozvedieť, ako to s Jackie dopadne, lebo na tom nezáleží. Život či smrť? Ak prežije, bude mŕtva, ak zomrie, nebude o nič mŕtvejšia než je teraz... Takže by som to nechal nedopovedané. A to teraz nemyslím zo srandy :)

Tvoje komentáre, Wavako ma vždy potešia, tak som rada. S deťmi aj s manželom je to proste boj, ale baví ma!

Zuzi,

fajne sa to čítalo - opäť raz. Príjemné spestrenie. Hoci máš z môjho pohľadu aj lepšie príspevky, ale to je všetko otázka subjektívneho vnímania. Faktom ostáva, že písať rozhodne vieš. Navyše, pri Tvojich príspevkoch - aj keď sú dlhšie - nezvyknem trpieť obavami, že to bude nuda. ;)

A, samozrejme, opäť jeden trefný nápad, spracovaný trefným spôsobom. Toto na Tvojom písaní milujem. Tú trefnosť, schopnosť vystihnúť.

Aaaaaa tiež nechápem, kde matky berú vnútornú silu občas nedať svoje deti na adopciu :D Možno pochopím, až raz budem mať vlastné :P Ale tá poznámka v komentári o Tvojom manželovi a Tebe je super. Znie to tak... reálne :)

No veď v tom je základný problém – šťastie podľa Jackie zahŕňa veci, ktoré sú neovplyvniteľné a nezískateľné. Ale ona predsa dospela do stavu, že už nie je nešťastná. Lenže to „nie nešťastie“ je priamo podmienené rezignáciou. Akonáhle začne na niečom záležať (čo je nevyhnutné preto, aby sme niečo robili), vnútorný pokoj a vyrovnanosť sa naruší. Úplné zmierenie sa s osudom a motivácia sa totiž navzájom vylučujú. Dokonca aj v prípade, že jediným cieľom života je „držať“ vnútorný pokoj – je to absurdné želanie, keďže chcenie niečoho sa vylučuje s vnútorným pokojom a aj túžba po zachovaní momentálneho stavu prináša napätie.