Ale masy ma tlačia dopredu. Tváre a v nich ľudská nedokonalosť na milióny orientálnych korení. Otáčajú sa jediným smerom.
„Láska! Láska tu som, vidíš ma?"
Vyskakujem z davu, práve keď ma obkľúčia muži, svojou výškou známi z médií, zápasiaci o rekord v guinessovej knihe. Nepríjemne do seba sáču pohľadmi a valcujú spodinu.
„Milujem...! Hej! Pustite ma!"
Žena so zasneným pohľadom vpred čičíka dieťa oplakané nedostatkom lásky, vníma, že jej vrieska v náručí a začína sa hnevať.
Cez prechod pochoduje škôlka. Deti skáču z bielej na bielu, učiteľky zas akosi nechtiac len do rebier zebry, čertvie, kam to hľadia!
Manažéri kráčajú suverénne, škoda reči. Veď cestičky otvára im kožený kufrík.
Okolo starcov slepne čas a staré mamy už iba pasívne poberajú dôchodok; servírovať životné pravdy v medovom krémeši je predsa zastarané.
A rozhovor dvoch ježí mi chlpy. Ona mu kúpila auto, on chcel skrátka sex. Ona chcela auto, no on jej však vo vertikále iba stereotypne ofúkol ušné lalôčiky.
„No tak... Prosím!"
Deriem sa dopredu, drzo, pomedzi póry jedovatého ovzdušia, v ktorom čistota dýcha toľkou špinou...
Len ktosi kráča aj opačným smerom.
„Láska!!!"
Strhávam páchnuce čiapky bezdomovcom a hádžem ich tam, kde skromnosť zohrieva, spolu s vlastným zúfalstvom vtesnaným medzi písmená o-p-o-z-i-t-a (milosrdenstva).
Zarastené brady kornútov s nabrúseným samopalom pichajú nenávistne a preklínajú lepších milencov. Nechty žien zas mimovoľne škriabu, keď sa im z úst lejú motúzy láskyplne pozlátených otázok, za čím bezvýznamným sa to toľko ženiem.
„Prosím! PROSÍM! Bože, prosím!!!"
Obzrieš sa, nádherne zamračený, pohľadom röntgenuješ smeti.
A vtom neger po slovensky roztriešti na nás zhora svoj sprivatizovaný tovar a znepokojene zráta šrotovné, kým ja si z hrdzavej rany vyberám krvácajúci kus kanálového poklopu.
Odhodilo ma to na cestu, eutanáziu zvierat. Zbieram sa spod kolies tvojho auta, ktoré ako jediné momentálne nepodlieha zákonu zotrvačnosti a neváham. Prstom nakreslím hrbaté srdiečko na orosené predné sklo, keby náhodou, keby si si niečo nepotrebné zabudol na sedadle spolujazdca, ako napríklad bundu alebo... a rozhodol by si sa to hľadať, čo asi nerozhodneš...
A stále mi nijak nedochádza, že je to zbytočné, že srdiečka na tejto pologuli svinstva nemajú miesto.
Nestíham ujsť, keď tvoje auto ramuje zúrivý kamión.
Comments
Pridať nový komentár
musím si to viac prečítať chvíľami som strácal zmysel, musel som sa vrátiť a znova, a ešte záver ..a už chápem
píšeš úvahu a v závere sa obraciaš k nemu, akoby dej, tento moment som nepochopil
prečítal som si tvoje básne, niektoré poznám z madnessu, vráť sa k nim občas
sú dobré, možno trochu obrúsiť, zjednodušiť, no hodnotím ich vysoko
máš, čo ja nemám, schopnosť odpozorované presne a originálne pretransformovať do obrazu, závidím, písalo by sa mi ľahšie
pozri na madnesse bludičku:)
udivuje ma tvoj nadhľad, a úsudok v komentároch
a nehanbi sa za seba, alebo čo je za tým vymazávaním :)
maj sa
Snáď nie, snáď ma taký problém nebude trápiť. Snažím sa držať pri zemi ;)
Je dobré občas sa vrátiť :) sranda... trochu ma mrzí, že najlepšie rozumiem svojim dielam, ale básne tvojho typu môžem hodnotiť len z hľadiska dojmu :) do hĺbky ich rozanalyzovať nedokážem... a vždy keď sa k nim vrátim v inej nálade, povedia mi niečo nové:)
Tak snáď o tom je poézia (?) :D:D:D
k pribehu sa vyjadrovat nejdem, lebo vsetko dolezite uz bolo povedane, a ja toho vela mudreho zvycajne aj tak nepoviem :D
kde najdem ten spominany madness? nie a nie to najst...
muze zdar!!!
vo veciach, ktoré píšem, netreba hľadať ťažké filozofické myšlienky, odpovede, ktoré nás môžu skutočne uspokojiť sú zväčša jednoduché, píšem momentky, ktoré zachytávajú bežné problémy vo vzťahoch, citové rozpoloženia; samozrejme , metafory ponúkajú aj iný význam, a každý čitateľ do textu vnáša hlavne seba..
mnohým dielam tiež nerozumiem, a niekedy mám pocit, že ani ich autori..
Mrknem na to s týmto vedomím :)
Rada.
Ešte pred rokom som písala úplne inak a zrazu mám dar... wow :D
Ďakujem za komplimenty Adhara, naozaj ma očarilo, že si ostala očarená :D asi tárkam trošku. Je vlastne možné, aby toľko metafor v jednej kope človeka netlačilo na mozgu? Vždy, keď idem niečo zverejniť, tŕpnem, či to vôbec niekto pochopí, či mi niekto nepovie, že to už preháňam...
A kvôli Amande sa netrápim. Už by to jednoducho nešlo.
všeobecne na Tvoje písanie, čiže aj na to, ako si písala pred rokom. Teda to nie je nijaké "zrazu". :-)
Metafory sú dobrá vec a či ich nie je priveľa, to závisí hlavne od toho, komu je to určené. Ak by si chcela písať pre bežný široký ľud, tak by si im to nielen musela napísať polopaticky, ale ešte im to aj tou lopatou natĺcť do hlavy. :-) Zdá sa mi až nemožné, aký je toto nechápavý národ. Alebo že by som ja bola neschopný autor? Lebo vždy, keď dám do nejakého svojho diela len trošku nejakého náznaku, čosi nevypovedané, alebo obrazne povedané, ešte NIKTO a NIKDY to tam nenašiel. Potom sa ich na to pýtam, či si to tam všimli a oni vždy vyvalia nechápavé oči: Vážne? Aj toto tam bolo? A ja im musím prstom ďubať do riadkov, aby to vôbec našli.
Na druhej strane, ja nie som žiadna chodiaca chápavosť a musím priznať, že niektoré tvoje filozofické diela mi sadli menej a len viac-menej hmlisto som tušila, o čo v nich išlo. Toto bolo z tých, čo mi sadli viacej, preto som tu aj nechala komentár. Ale ten tlak na mozgu, ktorý som spomínala, ten sa objavuje z iných dôvodov, než je pochopenie či nepochopenie.
www.citanie.madness.sk
no ak tam niečo vložíš, rátaj aj s tvrdším komentárom
:)
To patrilo mne? :-o
Prepáč že sa pýtam jak blbá... ale fakt som v rozpakoch teraz :D:D:D
to by mohlo znamenať, že géniom sa stávaš podľa toho, kto ťa práve číta; ak menej inteligentní, si génius, ak inteligentní, upadáš do depresie, a ak ťa nechápe nikto...možno by si mala robiť niečo iné (to však nie je tvoj prípad)
myslím, že génius je ten, kto jednoduchými prostriedkami dokáže rôznorodým ľuďom predložiť na premýšľanie najzákladnejšie otázky: kto a odkiaľ sme, kam ideme..
To si povedal naozaj veľmi pekne :)
:) súhlasím.