Vždy som premýšľala čo je správne
či samota? či láska?
celé dni prežité v myšlienkach
celé dni uzamknutá v sebe
premýšľanie bez konca
ale moje premýšľanie má obrovskú chybičku.
Nie je pri mne nik kto by zastavil moje myšlienky.
Tak len stále v myšlienkach prebývam,
vtom počujem…
Kráčam po chodbe
zrazu tieň v diaľke.
Čo to asi je?
Blíži sa
zvuk krokov stále silnie.
Už je blízko.
Kto je to?
Nik neodpovedá.
Kto si?
Nič.
Len ticho.
Žiadna odpoveď.
Kto si?
Ozve sa znovu.
Tvoj sen, znie odpoveď,
tvoja túžba,
tvoja vášeň,
prichádzam si po teba…
Pod oltárom
detské kresby,
prázdnotou mlčia
drevené lavice,
iba zosnulý organ
šípi milovanie kacírov,
bohato,
divoko,
bez rýmov.
A na konci sveta,
keď túžba z prachu
v popol sa obráti,
pokoj sivých farieb
škrtne zápalkou.
Potom celý sa pozláti.
Póry tvojich hriechov
splynuli s mojimi
vo vojne vekov.
A ja do medzier
mŕtvych rán
tlačím slovo slov.
„Nehovor!"
Už
len rinčanie britvy
o pastvu očí,
bije ťa krása
bez náhrdelníkov,
že prosíkať nestačí.
Kolená v prachu,
päste v hrudi,
poníženie
div ťa…