Ako bolí kráčať...
Po zemi nebolí kráčať ale utekať... Utekať životom pred ľuďmi ktorý sklamali a sledovať ako všetko čo som kedy získala, mi pri tom behu vypadáva cez diery vo vreckách...
Nebolí kráčať....
Viac bolí nekráčať a cez sklenené dno pohára od whisky sledovať svoje mladé neopotrebované…
Je svet naozaj len banka a úschovňa našich batožín a kufrov vo večnom sťahovaní za šťastím?
Svet je len miesto a mi sme v ňom večný pútnici.
Hľadajúci lepší zajtrajšok.. ale máme smolu pretože ho hľadáme dnes a nie včera... a zatiaľ nám aj tak len život sťahuje slučku a s úškrnom na tvári stína…
Musím! Musím to urobiť! Je to pre dobro nás...
Oboch.
Nirvana, ignorujúc poludňajšie slnko, ktoré jej opeká sivohnedý chrbát, vyťahuje trsy bylín z konštrukcie starého senníka. Keď sa priblížim, zbystrí a díva sa na mňa, až kým k nej neprídem a nepohladím ju, na čo ona otočí hlavou, alebo sa…
Ako začať písať tento príbeh, netuším... Bol to deň
môjho rozchodu. Chaos, panika, slzy a zlomené srdce,
asi týmito slovami by som to opísala. To sa dialo
v mojom vnútri. Ale to, čo som dávala na povrch,
s tým nemalo vôbec nič spoločného. Áno, veď
to som JA. Nikdy ma už nikto neuvidí na kolenách…