„Umriete“, hovorím babke. Babka sa zadúša smiechom, hlienom a tabletkami, pomedzi to kričí: „Synak, ja už som dávno mŕtva, len to nechceš pochopiť.“ Hlieny vykašľala, tabletky zjedla. Zahniezdil som sa na stoličke, s pohnútkou pokračovať tento rozhovor, podľa jej gusta. Nadhadzujem: „Niekedy bolo…
Dnes volám, plačem už po tisíci krátJa verím stále že máš ma vnútri rádPozerám na teba a ty ma zas nepoznášHoc veriť sa mi nechce, taká je kliatba hrozná Jedlo pre ľudí trikrát som ti dalaochránila pred zlobou čo na koni len cválapo tvojom boku v najhoršom som stálaa ty ma nepoznáš, už iba svojho…
keď v tmavom rohu hniezda svojhonenachádzaš, hľadáš márnedávne, súčastné, slávneskrz dnešné, nájdeš východiskobojisko tvoje žiadneho protihráča nemámyšlienka prehovorila - už nie je nemávyhráš či prehráš - na tom nezáležipretože čas rýchlo beží...myšlienku predbehol našiel si svoje hniezdo ?ak nie…
Co si ma to zas chytilo? Insomnia? Neurosa? Mam chut vyjst vonku do zimy a behat velmi daleko kym sa uplne nevycerpam , nech nemusim citit svoje vnutorne ja ...nenachadzam pomoc v ludstve, v ziadnom byti ani v tom svojom, jedine hudba ma drzi nad uplnym sialenstvom.. uz mam krivy chrbat od krcov…