V sobotu dopoludnia býva v slovenskom rozhlase relácia Svet v obrazoch. Hovorí sa v nej o rôznych zaujímavostiach z rozličných kútov sveta. V mimoriadne negatívnom slova zmysle ma tam zaujala reportáž z Veľkej Británie. Hovorilo sa v nej o veľmi úspešnej knihe, ktorá sa momentálne vypredáva…
Milovala som tie časy západu slnka, ale pritom som hovorila nech už ideme preč. Bolo to preto, lebo som sa nemohla naďalej dívať na tu nádheru bez neho a bez objatí, pri ktorých by som počula tlkot jeho srdca a vznešený vánok jeho výdychov a nádychov, čo by mi dokazovalo že sme, žijeme, existujeme…
Kde úzkosť s lahostajnosťou sa stala ludským krédom
kde každý v bezpečí sám pred sebou sa zamyká
tam isto niekde nový armagedon
nás navštívi a svojím chlebom
ponúkne prejedené ústa človeka
My blúdili sme, hladali sa veky
než v cieli sme sa stratili...
Kto sme? a máme možnosť stať sa ešte niekým?…
Ulicou blúdim a hľadám smer neviem, či ďalej ísť a či vojsť do dvier Kadiaľ dať sa mám? Vôkol sadá noc, lampy svietia v tme v tieni postávam, neviem, čo so mnou je Nejak to tu nepoznám A zase v tom lietam Som tu, a zas nie tam, kde mám byť Čierny vír ma trhá, krúti, ťahá hlbšie, hlbšie, hlbšie…