Vražda maličkej ma pomaly prestáva zaujímať. Nechce sa mi ju riešiť. Veď čo je na tom? Človek hore, človek dole... Nič nového pod slnkom. Prasprostý motív – žiarlivosť / nevera. Klasický vzťah mladých. Nedbajú o nič. O nikoho. A tak to potom dopadá. Mysliac si, že objavili TÚ lásku odumierajú zo sveta, ale iba na chvíľku. Stretávajú novýchľudí, čo by nebolo až tak samo o sebe pocitom tak zraňujúcim, ako keď sa vracajú k odvrhnutým. Existujúce lásky sa rozplívajú ako pena na jazyku. Všetko mokvá, tečie, krváca. Bľabotajú čosi o čom nemajú ani tušenia a tvária sa pri tom hrozitánsky vážne. Sú vážny. Veď veria, že práve to je ono a ono to zväčša nie je ono. Odkopnutí pregĺgajú sliny, znovudobytí ich zas produkujú. Hnev sa stupňuje až dosiahne vrchol. Láska ide za smrť. Smrť ide za lásku, za láskou. Dve strany tej istej mince, tak dôverne prepletené ako milenci. Neprikrášlené vety, city, činy. Trvalá túžba odkopnutého dráždi myseľ do vyčerpania súdnosti. Nastupuje odpor. Tak umelo udržiavaný odpor. Tak nechutne cudzí odpor. Stále je však šanca vrátiť sa. Po ňom nastupuje opäť uvoľnenie. Nechuť, možno opätovné zamilovanie sa do kopačky. Človek sa málokedy vráti ak dostane zlý podnet. Zviera sa nevracia nikdy. Umrie radšej hladom. Ale človek je príliš smedný, príliš sa chce napiť. Nestačí priateľské potľapkanie po pleci. Potrebuje lásku. Nie tisíc ďalších žien. Možno sa ňou rozptýli, ale nazasíti. Potrebuje jednu lásku od nej. Nik iný v ten moment nemá cenu. Iba ona. Odmietnutie, podraz, zrada, podvod, podľahnutie. Tu sa rodí smrť. Zdá sa tak ušľachtilá, pevná, jediná, ako miesto odpočinku a zdroj nevyčerpateľného prameňa. Sámmum. Phaetonove kone zároveň nirvána...