Katelyn už 15 minút sedela zviazaná na zemi, zatiaľ čo jej Nimerigarovia prehadzovali dom.
Nimerigarovia sú stále agresívni, malí ľudia. Výzorovo sú trochu tučnejši a plešatí, nie však všetci sú tuční a nie všetci sú plešatí.
„Prepáčte,” Katelyn pomaly začala konverzáciu. „Mohla by som sa opýtať, čo hľadáte?”
Jeden z nich k nej pristúpil a vôbec nevyzeral priateľský. Bol plešatý a na hlave mal nakreslené rôzne znaky čiernou farbou. Tvar mal dojazvenú a ozdobenú piercingmi.
„Nerob zo seba hlúpu! Vieš presne čo po tebe chceme! Kde je Soler?!” zakričal na ňu, až cítila, ako jej na líce dopadli kvapky jeho slín.
„Soler?” Vystrašene zopakovala. Timotej bol najhľadanejší zlodej v lese a veľa ľudí ho túžilo zabiť. Bol niečo, ako trofej, za ktorú ich čakal neskutočný obnos peňazí. Preto mala od Timoteja rozkázané, aby zakaždým, keď sa jej niekto spýta či ho pozná, hrala, že sa ho bojí, že ho nenávidí lebo jej zabil rodinu alebo o ňom ešte nepočula ( aj to sa stávalo ).
Konkrétny Nimerigar ju chytil za vlasy a stiahol bližšie k sebe. „Nehraj si so mnou! Videli sme, že máš s ním veľa fotiek! Takže vieš veľmi dobre kto to je! Takže...kde...ho...nájdem?!” opýtal sa pomaly, ale značne agresívne.
„Ja—” zastala, keď ho uvidela v dverách.
„Takže?!” zopakoval otázku a takmer ju udrel.
Pozrela na Tima, ktorý len pokýval plecami.
„Ne...neviem. Už som ho veľmi dlho nevidela.”
„Klameš?!”
„No ahoj Balm, dlho sme sa nevideli.” pozdravil mu Timotej. Nechcel totiž aby Katelyn udrel.
Všetci sa otočili na Tima a na Katelyn úplne zabudli. Ona sa rýchlo odplazila do bezpečia.
„Údajne ste ma hľadali? Aké milé.” milo sa pousmial a oprel sa o zárubňu dverí.
Nimerigarovia si pohľadmi naznačili útok a vytasili naň ho zbrane.
„To sú nové?” pochechtol sa Timo.
Pri minulom boji im totiž tie staré zbrane zničil.
Oni sa naň ho zúrivo pozreli a rozutekali sa naň ho.
Timotej sa ani nesnažil vybrať zbraň, jediné čo vybral, bol Akarielsky náhrdelník, ktorý bol starý vyše 12 000 rokov.
Kedysi dávno sa les nečlenil na kráľovstvá, podkráľovstvá, mestá odpadlíkov, diery, bunkre či iné časti, podľa toho aký typ obyvateľstva tam bol a aký veľký kapitál vlastnili.
Celý les spojila kráľovná Akariel s pocitom, že tak si tvory budú bližšie a nebudú sa deliť a odsudzovať podľa toho, kde kto patrí a čo vlastní. Na oplátku sa Elfovia, Trollovia, Trpaslíci, Lemorfesovia, Giganti a veľa ďalších tvorov spojilo a utvorili pre ňu náhrdelník. Kráľovná ho samozrejme prijala a po jej smrti bol bezpečne uložený do stráženej pokladnice hlboko pod zemou.
Teraz ho Timotej držal v rukách a kýval ním pred očami Nimerigarov.
Každý by ho spoznal na prvý pohľad. Bol mohutný náhrdelník s obrovským kryštaľom, ktorý bol pečlivo vyťažený Trpaslíkmi spolu s Gigantmi, obrábaný Trollmi s rytinami od Elfov a pokvapkáný slzami Lemorfesov.
Tú silu z neho bolo cítiť.
„Tak ako sa dohodneme?” nahodil Timotej. „Možme sa biť a hneď, ako vás z tadiaľto vykopnem pôjdete nahlásiť krádež najcennejšieho predmetu z celej histórie lesa...alebo vám ho dám, keďže mne je na nič. Ja svoj drahokam už mám. Tak čo zvolíte?” Timotej nahodil svoj provokačný úsmev a vyzývavý pohľad.
Nimerigarovia sa len na seba pozreli. Určite chceli ten náhrdelník, keďže stál o 50 krát viac ako Timotej, ale na druhej strane už pol roka idú po Timotejovi a nechceli ho len tak nechať ísť.
„Len vás uisťujem,” prerušil ich Timotej, „so mnou nevyhráte tak ľahko a nie v mojom dome. Znova odídete so zničenými zbraňami. Takže vyberajte múdro. Stále môžete odísť bez boja a bez náhrdelníka. Dvere sú hneď tu. Ešte vás aj vyprevadimím ak chcete.” Timotej sa odsunul od dverí aby mali voľný priechod.
Nimerigarovia mlčali, ale Timotej provokoval naďalej.
Začal náhrdelníkom kývať, ako s hodinkami a pritom opakoval: „Tik-tak, tik-tak, tik-tak. Dochádza vám čas.”
„Berieme!” vykríkol najmenší Nimerigar. Ostatní naň ho len krivo pozreli.
„Správna voľba.” povedal Timotej s výťazným úsmevom a po Balmovi hodil náhrdelník. „Tak a teraz von z môjho domu!”
Neochotne a dosť rozzúrene sa pobrali preč.