Búrka sa vracia.
Otec šiel podvečer do mesta, a ešte sa nevrátil.
Izbu na okamih zapálilo modrasté svetlo a so vzdialeným dunením poslalo na okno nesmelý dotyk dažďa. Kvapky prekvapene stiekli po skle.
No už o chvíľu rozklepotali parapet; nie po jednom a tichúčko, ako na začiatku, ale nepretržite prekrikujúc kvapka kvapku.
Klop-klop-klop...
Bezhlavo sa vrhajú jedna za druhou, stá pred neviemkoľkou, vášnivo sa rozbíjajú s plechovým výkrikom. A celé to veľkolepé predstavenie sebazničenia tisícov drobných kvapiek pulzuje, intenzita stúpa a klesá; ak v tejto chvíli je to iba roztopašný džavot, za okamih, keď izbu opäť osvetlí chladné modrasté svetlo, mení sa v monotónnu hádku šalejúceho davu.
Klop-klop-klop...
Otec neprišiel. Možno sa niekde skrýva pred búrkou, a možno ani nevie, že sa skrýva; ak má pred sebou pohár rizlingu, asi mu je to jedno. Dážď vníma ako čosi vzdialené, neskutočné, vlastne s ho netýka. Len hrmenie, čo na okamih umlčí vravu pri stoloch, ho prinúti zdvihnúť pohľad za okno do stále bezvýraznejšej harmónie zvukov.                                                                                                                 O pol dvanástej prestáva pršať. Iba pár kvapiek. Schod, ktorý sa odjakživa hýbe, sa pohol a tlmene zaklopal. Otec. Podľa toho, ako dlho otvára dvere, viem, v akom je stave. Zvonček. Očakávam problémy, no nie je to také zlé.

-Prečo mi to nešlo? Dal som kľúč, točím a nešlo. Prečo mi to nešlo?
-Neviem.
-Je tam kľúč!
-Nie je tam kľúč.
-Tak prečo mi to nešlo?
Kabát má suchý, takže sa naozaj skrýval.
-Videl som svetlo, a nešlo to otvoriť, prečo?
-Pretože svetlo a zámok príliš nesúvisia.
Chvíľu na mňa pozeral, naznačil niečo ako úsmev a mávol rukou.
-Idem spať.

Dvanásť. Otec zrejme zaspal, búrka nie. Hrozivo šomre spoza hôr, akoby sa nevedela rozhodnúť, chvostom rozmetáva niekoľko zabudnutých kvapiek.
Okolo pol jednej zachytávam zvuky podobné veľmi vzdialenému hrmeniu, no to sa iba otec zo sna s kýmsi háda. Aj búrka usína len pomaly.