zbútľavel som
takmer do prstov
kedysi som nimi zdrapil zem
keď ňou márne kmásal
vietor
zúfalo praskajúc
stŕhal hrdosť
kým
zem vtiahla bolesť
po každom súboji
stečený
zvnútra
kamsi do útrob
šeptám
o nás
každému
kto sa skláňa
zbútľavel som
keď raz celkom stečiem do ticha
už mi ju nevezme
žiaden vietor...
Viac o autorovi
Všetky príspevky od autora
štverám sa k tebeobaľujúc zmysly peľomv pritesno obopnutom nádychušeptáš údolím pomedzi polia sú tvoje...pnutia brázd v jedinom bodevlhkosť vyzrážaná z podstatyaj pokojkeď je zem sýtaje to hrapočkajkým odumriem
no to iba kôrnatiem načúvaním stromov keď šeptajú ako chutí zem v jeho pospletaných halúzkach ma hľadaj celkom na dne v roztrúsenom páperí tam kde rozospatý pokoj lieči brehy hlboko v mojej krajine
na obrus tradične bielo ustieľa ruky /bez vône domova kávy chleba bez akýchkoľvek vôní/ nahotu z rozpáraných pliec namotá do pier hlbšie ako včera pár stehov a potom do Rúk ustelie sa celý...
mávala záhradu plnú lúčnych kvetov dôvernosť schúlenú v kolienkach tráv zastal vždy pri bránke hlavu jej plietol pootvor zľahka len o pár stebiel rosou z nevädze a…
spí vdychujúc po bradu vyhrnutý deň obrázky sfúknuté z vláskov hádaj čo je to netuším desí ma neuchopiteľné vzďaľujúce sa každým snom spi spletiem sieť z prstov písmen právd a bdieť…
nekričím to len stromy vyplašili vietor čo placho vkĺzol vtákom pod krídla tíšia dážď do nepríčetna podráždený zemou každým mávnutím načrtnutý priestor v rozpätí slov medzi mnou a Ním vynesú vždy o trochu hlbšie nekričím len rozťahujem ruky na doraz a načieram...
naberieš si ma medzi prsty
a rozotrieš
ešte kým sa smejem
kým vpúšťam do záhrady dážď
ráno čo ráno
odkrývam steblá
hltavo pijem rozliaty pokoj
kým ma rozmrvíš
a ja raz prerastiem Tvoje dlane...
v bezmocnej nedôvere
mĺkvo
naťahané brázdy
a neha
vytláčaná z preliačín
prsty vkladám do rán
v údive
odrazu prázdny
skúšaš ma vyhladiť do strán
dúfajúc
že naznačím
a ty
mäkko vsiakneš...
zbútľavel som
takmer do prstov
kedysi som nimi zdrapil zem
keď ňou márne kmásal
vietor
zúfalo praskajúc
stŕhal hrdosť
kým
zem vtiahla bolesť
po každom súboji
stečený
zvnútra
kamsi do útrob
šeptám
o nás
každému
kto sa skláňa
zbútľavel som
keď raz celkom stečiem do ticha
už mi ju nevezme…
počítamna dvapo nich ďalší krok zachytiť rytmuschvenieorchideu vo vlasoch a... krok sem dva a tri raz-dvatris vypätímale predsa zrazu mi gramafón strhne ilúziupritisnem lícetesne k tvojmu lícu kým celkom zožltneskôrnež k tretej dobepridámdruhú palicu kladiem ťa previnilo na stôlodpusťuž ti nestačím…
Príspevky, ktoré by sa vám mohli páčiť
Najčastejšie otázky o deťoch s ADHD v škole:
Je dieťa s ADHD aj agresívne?
ADHD sa zvyčajne s agresivitou nespája. Deti s ADHD môžu mať emočnú dysreguláciu, čo v kombinácii s ich impulzívnosťou môže mať výrazný vplyv na ťažkosti so sebaovládaním hnevu. Epizódy „závažnej poruchy kontroly so slovnou…
Bod NULA
(Pilot 369 - trailer; sci-fi triler už v predaji)
Pred vstupom do apartmánového domu, kde bývam, dvíham zo zeme pohľadnicu, s adresátom Hans Kluge, ležiacu na zemi pod mojou poštovou schránkou, z ktorej zrejme vypadla po nedbalom vložení. Do svojho apartmánu vstupujem so zrakom upretým na…
Na krídlach havranov si mi dušu vzala
a hodila do hlbín posledného nádychu,
nesmrteľný chlad a smútok ukázala
a zaviedla k Cháronovej lodi.
Večný tanec nás čaká v tvojom chráme,
v sídle, kde hady dávajú dobrú noc,
budeme sa veseliť pri Kerberovej tlame
a nekonečne sa milovať v ohni.
…
Šepocem do uška
Ľúbezné slová
Hladím ťa po vlasoch
Keď môjmu srdcu
Načúvaš
V tichu sa túlime
Aby sme sa dušami
Objímali
A v nemej prítomnosti
Boli jeden s druhým.
Oči sa nám obom
Zatvárajú
A my spolu zaspávame
By sme sa i v snoch
Tešili spolu navzájom
Stretnutie
(Pilot 369 - trailer; sci-fi triler už v predaji)
Mahanaim, údolie rieky Jabbok, východný breh Jordánu, 1700 BC
Esau, s mečom v ruke, sleduje Jacoba, ako sa so sklonenou hlavou, krívajúc na ľavú nohu, potáca smerom k nemu. Jacobova tunika je celá zašpinená od blata, na viacerých…
Comments
Pridať nový komentár
To je nádhera! Obdivujem ťa, ako dokážeš písať poéziu. Všetky tvoje verše sú veľmi citlivé, až mi to zovrie srdce... zakaždým. Naozaj krásne.
to si nezaslúžim, ale ďakujem
vedieť tak písať poéziu, ako ty prózu :)
dúfam, že sa ti darí..
pri konci ma dokonca zamrazilo a nebolo to preto, že by mi bolo zima. Fakt úžasné. Tvoje verše nikdy neobídem.
Zuzana
Už nechcem počuť, že si niečo nezaslúžiš. Zaslúžiš, a právom! Ja nikdy nehovorím niečo, čo si nemyslím alebo čo necítim. A pri tvojich básňach prežívam hotovú rozprávku... samy sú úprimné, cítiť to z nich - na nič sa nehrajú, skrátka ohúria tou svojou skromnosťou.
Písať poéziu ako ja prózu? :D:D bože môj... :D
Či sa mi darí? ... nooo ani nie :D (v písaní teda určite nie, mám pocit, akoby som to celé zabudla), ale ja si z toho nič nerobím ;D
ďakujem, Zuzka :)
skromné? práve mi začalo pršať do nosa :)
Neverím...