kto hlada, ten len hlada, na chvilu zabludi , mozno aj navzdy..

pre mna je ta priroda a zelen a vsetko s tym spojene pocit slobody a pokoja :)

Jasné, každý to má inak. Jediné, čo ma naozaj ruší tak veľmi, že nedokážem písať je, keď mi niekto chodí poza chrbát. Ani nie tak na verejných priestranstvách, tam mi to je z akéhosi zvláštneho dôvodu jedno, ale doma...keď sa okolo mňa premáva brat alebo mama...to jednoducho neznášam. Ale na múzu si treba počkať. Dôkazom sú moje knihy spred niekoľkých rokov, ktoré som písala "lebo sa mi práve chcelo" a ...ehm...tak aj dopadli. xDD Nekonečné pasáže, ktoré napokon nijako nezapadali do deja a boli úplne zbytočné, len to celé rozťahali...ach jaj, kruté boli začiatky. xD

...dúfam, že nevadí, keď vám v jednom príspevku odpoviem všetkým trom. Nuž v prvom rade, áno, opäť je to taký smiech cez slzy, snaha podať vtipne čosi, čo ma už dávno deptá. Takéto výlevy píšem občas popri "vážnej" literatúre. Ono ale tie neuveriteľné zhody okolností sú skutočne tak dobre načasované, až to človeku pripadá ako zámer vyššej sily. :-D Veru, stavím sa, že ani na tom opustenom ostrove by som nemala pokoja... niečo by mi to tam v kuse sabotovalo... Ja písanie rozhodne považujem za vyčerpávajúcu činnosť. Len zriedkavo, keď som so svojim výtvorom mimoriadne spokojná, pocítim mimoriadny príval energie a chuť písať ešte viac (odborne by sme mohli povedať, že správne písanie je pre mňa autokatalytický proces). Lenže vtedy už čarovná chvíľka pokoja väčšinou pominie a písať sa ďalej nedá... a písať vždy, keď ma kopne múza? Nuž, raz som po nakopnutí musela čakať na napísanie daného diela šesť ROKOV a teraz si myslím, že som mala počkať ešte dlhšie. :-( Je to ale aj na niečo dobré: trénuje to sebaovládanie, trpezlivosť a pamäť. Zvláštne ale je, že úplné ticho si u mňa vyžaduje len beletria. Práve odborné texty zvládam písať aj s hučiacou telkou za chrbtom, takto vznikli už desiatky článkov. A tiež povinné hlúposti, ako napríklad slohy. Tie som zásadne nepísala doma, ale počas hlučnej prestávky 10 minút pred začiatkom hodiny...

ja medzi písaní niekedy musím podávať nočník, zhrívať kakao a niekedy píšem len jednou rukou, lebo synček pri pozeraní rozprávky potrebuje žmoliť jednu moju ruku. Hluk mi tiež nevadí pri písaní hlavnej nite, len pri dolaďovaní a kontrolovaní potrebujem ticho - no a podľa toho moje písanie aj vyzerá. Ale úplne chápem, že potrebuješ absolútne ticho a kľud, najmä keď píšeš odborné veci. Tvoj príspevok bol super, pre teba asi do plaču, mne do smiechu.

pripomienky beriem a som rada, že sa páčilo.

Celkom zaujímavé, aj keď celkom nesúhlasím. Pravda je, že s malým bratom v izbe sa asi písať nedá, ale hluk mňa nikdy nerozčuľoval. Keď sa zahĺbim do písania, som tak ďaleko od zvyšku sveta, že ma nedokáže vyrušiť nič a nikto. "Že sa mám zabaviť písaním? Prosím vás, ak ste schopní tvrdiť niečo také, tak vidno, že nepíšete." Píšem už dlho a nič ma nedokáže viac uvoľniť ako písanie. Iste je to vyčerpávajúca činnosť. Ale vyčerpanie je príjemné, nie také, po ktorom už chcem len spať, alebo sa povaľovať. Písanie ma skôr napĺňa, ako vysáva. Ale až na tieto drobné nezhody v názoroch, ktoré ma mierne rozčuľovali a rozptyľovali pri čítaní, to bolo celkom zaujímavé. Najmä začiatok ma dostal, asi preto, lebo vtedy som plne súhlasila s obsahom. xD Musíš mať ale riadnu smolu, keď ti to s písaním tak hrozne nevychádza. xD Písať sa podľa mňa však nemá nasilu, pokiaľ to nie je zamestaním, pokiaľ ťa nestraší uzávierka, alebo také čosi. A až ťa kopne múza, je väčšinou skutočne jedno, či práve sedíš v škole, na zastávke, či sa niekde v tvojej blízkosti vôbec nachádza stôl...vtedy stačí pero a papier, prípadne počítač s funkčnou klávesnicou. Všetko ostatné je v takej chvíli vedľajšie a nepodstatné.

Smutné. Pripomenulo mi to situáciu, ktorá sa stala pri našej chalupe. Pri susedovom dome rástli krásne dva smreky. Žili v nich sovy i všakovaká zver a večer pôsobili ako dva obry, ktorý strážili toto malé údolie. No ľudia sú zvláštny. Nad všetkým chcú vládnuť a tak, som raz prišiel k svojej chalupe a od susedovho dvora, sa do výšky týčili len dva, asi dvojmetrové pahýle. Dva holé kmene. Stromy boli preč. A prečo? Pretože človek si musí dosiahnuť svoje. Nevidí krásu tej prírody, ktorá ho chráni a pomáha mu. Vidí len prekážku, ktorá mu brala svetlo z domu. Pretože slnečné lúče, sa v nich zachytili a okenice domca len pošteklili.
Teraz je tu pusto, pretože páni údolia padli pod rukou človeka.
Mohla by si aj na to napísať nejakú báseň. Ja osobne, by som si ju určite rád prečítal.
PS: Nepatrím k zeleným, len mám rád slovenské krásy a našu pýchu, prírodu.
A ešte niečo. Máš naozaj peknú fotku.

ano, je to tak v skratke o tej neuprosnej rychlosti a ked som to pisala, tak pred oknom mi stali tri brezy, otec dve odpilil a ostala tam ta jedna najmensia, tak mi sama nasuskavala o com to vlastne vsetko je :)

Vdaka, neviem, ci originalita, ale ide hlavne o ten pocit :)