Petra pozrela z okna. Mala ten výhľad rada. Úzky chodník sa plazil popri suchej tráve k ohrade so sliepkami a kačicami. Ďalej pokračoval k chlievu a potom do záhrady. Za plotom bol les. Majestátne borovice sa týčili vysoko do oblakov. Kmeň pri kmeni až po horizont. A nad tým všetkým oblak dymu.

„Mami, mami," zakričala, „horí!"

Do kuchyne vbehla žena v modrej zástere a pozrela na malý prst ukazujúci do lesa. Pri pohľade z okna sa jej celé vnútro stiahlo. „Tak je to tu. Hrozba z rádia je reálna."

Vysoký muž kráčal lesom s puškou na pleci. Slnko pálilo, po tele mu stekali tenké pramienky potu. Aj v lete nosil zelenú lesnícku košeľu s dlhým rukávom, dlhé nohavice a ťažké vojenské topánky. Končil obchôdzku a chcel sa vrátiť domov. Vyšiel na pole a zahľadel sa do diaľky. Bol najteplejší deň za posledných desať rokov. Pri tom pohľade mu prešiel mráz po chrbte.

Do dvora horárne vošlo policajné auto. Dvaja muži v uniformách sedeli v aute a báli sa vystúpiť. Okolo auta behal pes a divoko brechal. Petra vybehla z kuchyne na dvor a kričala: „Deny, na miesto." Pes vbehol do voliéry a dievča zavrelo bránku. Policajti vystúpili z auta a vošli do domu.

„Dobrý deň, vy ste pani Bániková?" spýtali sa ženy v modrej zástere, ktorá stála pri dverách.

„Áno. Čo sa stalo?"

Musíme vás upozorniť, že 10 kilometrov odtiaľto je obrovský lesný požiar. Mali by ste čo najrýchlejšie odísť do bezpečia.

Za poľom bol mladý les. Bol tam dnes ráno, keď lesník začínal obchôdzku.  Teraz sa neveriacky díval  na čierne zhorenisko, ktoré po ňom ostalo. Pomaly kráčal po zvyškoch zhorenej trávy a ihličia. Z čiernych pahýľov pomaly stúpal dym. Vyschlo mu v ústach. Bolo jasné, že služba mu dnes ešte nekončí.

Petra si okusovala nechty. Stála za mamou, ktorá vyhadzovala veci zo skrine.

„Pomôž mi to rozložiť."

„Načo to je, mami?" odvážila sa po chvíli spýtať a ťahala po zemi cípy bielej plachty.  „Zbalíme si do toho najnutnejšie veci."

„Čo tam mám zbaliť?"

Mama sa k nej otočila a pri pohľade na odhodlanú tvár svojej dvanásťročnej dcéry sa rozplakala. Sadla si na zem a vzlykala: „Ja neviem. Neviem." Petra si sadla k nej a chytila ju okolo krku. „To nič, mami. To bude dobré. Nejako to zbalíme."

Rýchlymi krokmi prechádzal cez zhorenisko. Razantne dupal po malých plamienkoch, ktoré miestami vyskakovali z ihličia na zemi. V diaľke začalo húkať hasičské auto. Zastavil pod kopcom a počúval. Auto sa približovalo. Húkanie stíchlo. Bolo počuť búchanie dverí na aute a vzrušené výkriky hasičov. Rozbehol sa do kopca. Je to blízko!

Ako jej to hovorila mama? Pár letných vecí do ruksaku, zimné veci do plachty. A hlavne všetky kabáty. A tú novú sukňu nesmie zabudnúť. A čo učebnice?

„Mami, mám si zobrať tie nové učebnice?"

„Zober si Peťka, zober."

Plné plachty zväzovali veľkými uzlami a hádzali do pristavenej ávie.

„Mami, nesmieme zabudnúť na zlato a šperky!"

„Aké šperky, Peťka? Žiadne nemáme," povedala neprítomne žena.

„Tie v tej červenej šperkovničke...."

„To je bižutéria. Nemá žiadnu hodnotu," unavene sa usmiala.

„Musíme ich zobrať. Sú také krásne...mami, čo tu robíš?"

Žena v modrej zástere sa zdala byť zrazu menšia. Stála pred veľkou knižnicou v spálni.

„Vieš čo mi bude najviac ľúto? Keď zhoria všetky tieto knihy."

Rýchlo stúpal hore. Jazyk sa mu lepil na suché podnebie. Vybehol na kopec a zbadal to. Pod kopcom horela lúka. Suchá tráva blčala a červenala sa v žiari ohňa. Na okraji lúky stálo hasičské auto a služobný džíp. Muži v uniformách rýchlo rozťahovali ťažkú hadicu. Lesník bežal krajom lúky a zastavil pri autách. Pušku hodil do kufra, schytil lopatu opretú o džíp a pridal sa ku kolegovi, ktorý sa snažil zabrániť šíreniu ohňa k lesu. Z obrovskej hadice konečne vytryskol silný prúd vody.

„Mami, ty s nami nejdeš?" spýtalo sa dievča, no vopred poznalo odpoveď.

„Nemôžem len tak odísť od všetkého. Choď s ujom a ber to ako výlet. Aj tak si celé prázdniny nikde nebola. Pozdravuj tetu a za pár dní sa vrátiš. Dobre?" Žena sa snažila rozprávať pokojne. Musí byť silná.

„A čo keď to sem príde?" vyhŕkla Petra so strachom v hlase.

„Vietor fúka opačným smerom. Nepríde to," odmlčala sa žena „ a keby predsa len, vypustím zvieratá, nech utečú a ja vybehnem na cestu. Cesta nehorí, nie?"

„Máš pravdu. Cesta nehorí," dievčaťu spadol kameň zo srdca. „Je to také jednoduché."

Vietor.

Osviežujúci v horúcom letnom dni. Zdvihol sa náhle a nečakane. „Nedokážeme to!" kričal muž, ktorý držal hadicu. „Nedočiahneme tam. Potrebujeme viac áut! Kde sú ďalší?" Lesník zdvihol hlavu. „Nie!" zakričal. „Nesmie to prejsť do lesa! Ten les má 300 hektárov! Vnútri to nikdy nezastavíme!"

Vietor.

Diablov pomocník. Zapáčilo sa mu naháňať červené jazyky plaziace sa suchou trávou. Hnal ich ďalej a ďalej. Stále rýchlejšie. Všetci muži bezmocne hľadeli na to pekelné divadlo. Nastalo úplné ticho. Na prahu lesa akoby vietor na okamih ustal. Zhlboka sa nadýchol a s novou silou sa oprel do plameňov. Plamene sa bleskovo vyšplhali po kmeňoch stromov v prvej línii. Keď dosiahli koruny, ihličie s hukotom divoko vzbĺklo. Všetci muži ustúpili o krok dozadu. Na tvárach pocítili horúčavu. V diaľke začuli hasičské sirény. Pomoc prichádza.

V aute bolo ticho. Dievča bolo zmätené. Strach sa miesil s pocitom zodpovednosti. Je už veľká, nebude plakať. Ticho prerušil ujo, ktorý konečne vymyslel niečo, čím by mohol rozptýliť obavy malej slečny: „Bola si už niekedy v amfiteátri?"

„Nebola," rozšírili sa Petre oči v očakávaní.

„Dnes dávajú komédiu. Pôjdeme?" navrhol naoko veselo a krátko pozrel na dievča.

„Jasné," vykríkla a rozžiarila sa jej tvár.

V horárni nahlas tikali hodiny. Žena si utrela spotené ruky do modrej zástery a sadla si na stoličku v kuchyni. Teraz sa konečne môže poddať svojim pocitom a vyplakať sa. Sedela a slzy neprichádzali. Petra je v bezpečí. Tá myšlienka ju uspokojila a zrazu už plakať nepotrebovala. V hlave mala toľko otázok a v srdci toľko strachu. Žiadny plač by nemohol zmierniť jej pocity.

Nemalo význam postupovať za ohňom. Museli ho predbehnúť. Lesník nasadol do prvého hasičského auta a viedol vodiča lesnými cestami. „Počkáme ho pri malom rybníku! Môžete z neho čerpať vodu a ten hajzel nemá šancu. Tam ho zastavíme. To je istota. Len dúfam, že ho vietor neodkloní bokom."

Bol večer. Zvieratá boli nakŕmené a pokojné. Žena zapla televízor. Začali správy. Pohľad z vrtuľníka na požiar. Obrazy čiernej spúšte sa miešali s obrazmi desiatok dobrovoľníkov z mesta a obrazmi zúrivých plameňov šľahajúcich k nebu. Nebola schopná ani sa pohnúť. Ruky a nohy na chvíľu ochrnuli. V hlave jej hučalo. Zachytávala len útržky viet. ...zhorelo už  takmer päťsto hektárov....hasiči z celého kraja bojujú....všetci lesníci v pohotovosti....zatiaľ žiadne obete....

Bola noc. Oheň sa blížil. Podľa všetkého vietor viedol požiar priamo k rybníku. Okolo lesa boli rozostavené hasičské autá. Pri rybníku ich bolo najviac. Tu by sa malo podariť zvíťaziť nad živlom. Horúca vlna sa približovala. Muži zbadali oranžové plamene. Zo všetkých hadíc začala striekať voda. Musí to vyjsť. Koruny borovíc divoko blčali.

Vietor.

Nepriateľ pokojného lesa. Zdvihol sa a do výšky si so sebou vzal žeravú guľu. Pohadzoval si ju nad lesom ako loptu. Keď sa s ňou dosť pohral, odhodil ju. Dohodil ďaleko. Ponad hlavy hasičov, ponad celý rybník. Zásah! Žeravá lopta dopadla do korún stromov na druhom brehu rybníka. Hasičom bude trvať najmenej pätnásť minút, kým sa tam dostanú.   

Petra ležala v posteli. Amfiteáter si užila. Snažila sa užiť si ho. Film bol dobrý, no... Ťažila ju spomienka na lúčenie s mamou. Premýšľala, kde je teraz otec. Nemohla sa zbaviť predstavy svojho milovaného výhľadu. Videla ho pred sebou. Čierna tráva, žiadne zvieratá, zhorený chliev a čierne pahýle až po horizont. Nebude plakať. Je už veľká.

Vietor sa otočil. Lesník sa rozbehol. Oheň ho rýchlo dobiehal. Kľučkoval medzi stromami. Nevnímal únavu, smäd, hlad. Nohy akoby mu ani nepatrili. Počul praskajúce stromy za sebou a dupot vlastných nôh v ťažkých topánkach. Myseľ mal čistú. Strach o život mu jasne ukazoval cestu von z lesa. O chvíľu už nič nepočul. Všetka energia sa sústredila do nôh a orientácie. Ešte sto metrov a bude vonku z lesa. V škole bol v šprinte dobrý. Bolo to pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Vtedy vždy vyhrával. Keď vybehol z lesa na cestu, vedel, že po rokoch opäť vyhral a vyčerpaný padol na kolená.

Tretí deň po vypuknutí lesného požiaru bola Petra s tetou v obchode. Žena v horárni varila hubovú polievku. Lesník v zelenej košeli sa znovu s nádejou pozrel na tmavú oblohu. Dopadla naňho prvá kvapka. Stiekla mu z čela na nos. Nezotrel ju. O chvíľu ďalšia. Začalo pršať. Stál na zhorenom ihličí a usmieval sa do silnejúceho dažďa.