Až teraz som mal čas si to poriadne prečítať. Vidím, že vystrkujete rožky, a stávajú sa z vás naozajstní cestovatelia. Perfektná reportáž (ako vždy). (Ja som často iba cestujúci, nie cestovateľ, hoci mám toho asi pochodeného viac.)

Nemyslela som poslednú vetu, tá bola fajn. Vlastne som do poslednej chvíle čakala, čo presne tam napíšeš, takže sa Ti podarilo udržať pozornosť čitateľa. Myslela som skôr asi celú tú poslednú pasáž.

A čo sa týka tej myšlienky, nie je to presne to isté, čo si myslela Ty - ako pochovanie ilúzií, skôr ako keby človek prestal žiť prv, ako reálne umrie. Počula som taký výrok, sa mi zdá, že to kdesi spomínal Hudák vo svojej prednáške, že nápis na náhrobnom kameni - zomrel v tridsiatich, pochovaný v päťdesiatich. Alebo také dačo. Takže to nie je o pochovávaní ilúzií, ale v niečom je ten nápad trošku podobný. Tým som nemyslela, že Ty nie si originálna, ale pre mňa bola tá myšlienka v niečom už nie celkom nová. Ty si to ale aj tak poňala z iného konca.

A čo sa týka tých umeleckých opisov, ono to bolo fajn, len práve v porovnaní s tým štýlom, čo si použila v Nula Kelvinoch, mi to prišlo trošku nezvyčajné. :)

Tak toľko asi k môjmu pohľadu na vec. :)

Ďakujem. Keď autor prinúti čitateľa zamyslieť sa, je to najväčšia výhra. Máš pravdu, že pochovanie na takomto cintoríne nemusí byť len vinou samotnej pochovávanej osoby, niekedy stačí pre pochopenie lepšie poznať okolnosti, a niekedy mávame od druhých nerealistické očakávania, za ktoré oni nemôžu... to už je riziko citových väzieb.

Vďaka. Zrýchlený záver – ťažko povedať... snažila som sa skrátka vložiť čo najviac údernosti do poslednej vety, ak myslíš to.

Nepasovalo – nuž, to som čakala. Ide o príbeh z odnože môjho štýlu, ktorú nazývam semirealita, teda o príbehy oveľa viac inšpirované skutočnosťou, než sú moje sci-fi. To si ale vyžaduje odlišné podanie, bez vedeckosti. Hoci... zišlo sa mi, že som počas štúdia biológie pochytila názvy zopár rastlinných druhov. :-)

A kde si tú myšlienku videla, ak sa môžem spýtať? Dosť ma to zaujíma, zvlášť keď to nebolo v beletrii...

Veru, má. A keď sa tam nájde, tak ešte frfle. :-)

ale praktické... 

Akosi som sa tam našla. Prečítala som to včera ráno a celý deň som premýšľala, kto by ma takto pochoval... Prišla som na niekoľko mien ale tak nejak som si uvedomila, že to prečo by ma niekto mal pochovať na takomto cintoríne sú AJ veci, ktoré som nespôsobila LEN ja a ďalšie, ktoré boli vynútené okolnosťami a niektoré dokonca milne pochopené druhou stranou... 

Tiež som si uvedomila že aj ja by som mohla pár ľudí takto pochovať ale to už je o inom... 

V každom prípade som ostala ohúrená nápadom tejto poviedky a jej temným svetlom, ktoré si ma podmanilo. Príde mi to ako príbeh k ohňu v temnom lese do úzkeho kruhu ľudí. 

Na zamyslenie. A aj ja Ti gratulujem k tretiemu miestu Adhara :)

V závere mi to prišlo trochu zrýchlené, ale nápad je fajn. Trošku ma prekvapili tie umelecké opisy, akoby mi to k Tebe nepasovalo. Niežeby to bolo zlé. :)

A hoci myšlienka mi nepríde celkom nová (aj keď možno poňatá z trochu iného konca), spracované beletristicky som to ešte nevidela. A gratulujem k tretiemu miestu ;)

Ahoj Adhara. Napriek tomu, že ťa toto nezaujalo, potešila si ma komentárom. A cením si, že komentáre píšeš. Možno to do konca nedočítal ani nikto. Ja sama tiež vväčšinou nič dlhšie nedočítam, ale kúskovať toto na 100 častí sa mi, priznám sa, nechce. Ale ktovie, možno niekto narazí na druhú časť a keď ho zaujme, vráti sa aj k prvej. A možno nie. V každom prípade ďakujem za postrehy, pouvažujem nad nimi, keď vytriezviem.

Už som ti ju komentoval, takže vieš že myšlienka sa mi páči. Len sa obávam, že väčšina ľudí na tom tvojom cintoríne už svoj hrob má... Čo tak pridať fotku sošky, nech všetci od úžasu padnú na zadok :-).

Keďže tu znova máme Sviatok všetkých svätých, dala som sem niečo o cintorínoch. Táto poviedka získala tretie miesto v tohoročnej súťaži Mladá slovenská poviedka.