Ahoj,

Už som to asi niekde spomínala – Tvoje témy síce nie sú mojou šálkou kávy (teda, ehm, kakaa, lebo ani samotná káva nie je mojou šálkou kávy :-)), ale vždy si na Tvoje príspevky kliknem, pretože bývajú dobre spracované. U Teba sme si už zvykli na určitý štandard kvality. 

A predsa som tento konkrétne nedočítala, hoci celkove je určite nad priemernou úrovňou literárnych blogov. Začiatok je okej. S prvou vetou by som síce myšlienkovo zásadne nesúhlasila, ale z literárneho hľadiska nemôžem nič vytknúť. No druhá scéna, tá masa krátkych úsečných dialógových viet, ma položila. Stratila som sa v tom, kto čo hovorí, a chýbalo mi niečo, čo by ma ďalej namotávalo na príbeh. Je to skrátka taká bežná rodinná scénka, v ktorej som až pridlho nebadala nič viac.

Zrejme tomu nepomohlo ani to, že príspevok je taký dlhý. Nedávno som sa síce dozvedela, že jeden čitateľ neznáša sekanie poviedok na drobné a radšej si ich také dlhé prečíta vcelku, ale ja taká rozhodne nie som. A beztak je ten príspevok už rozdelený, tak možno by sa zišlo oddeliť ho od zvyšku už skôr.

Toľko moje dojmy – ja viem, chabé, keďže som to nečítala celé, ale snáď lepšie než žiadne.

P.S. pre admina: táto stránka zase nejako blbne, trvalo dlho, kým sa mi podarilo pridať tento komentár.

...smutné. Podľa mňa

S tými ságami sa nezhodneme. Podľa mňa nie je nič horšie ako zle ukončená sága (pozdravujem Harryho Pottera), pretože zlý koniec tristostranovej knihy pokazí len tých tristo strán, kdežto zlý koniec tritisícstranovej knihy pokazí tritisíc strán. A teraz, čo je horšie? :-) Čím dlhšia kniha /séria, tým viac musí byť všetko super, aby sme to vydržali. Vrátane konca, lebo inak si už druhú takú nekúpim. Samozrejme, napísať super koniec ságy je ťažšie než u kratšej knižky. Ale pri písaní dobrej ságy je ťažké všetko.

A na tie otvorené konce som mala tiež taký názor, kým sa neukázalo, že čo čitateľom neotrepem lopatou po hlave, na to budú šomrať. Aj keď popravde naposledy šomrali na to, že vysvetlenie je zbytočné, no z toho sa už fakt jeden nevysomári. :-)

Koniec je samozrejme najmenej dôležitá časť knihy, pretože keď ostatné za veľa nestojí, tak sa k nemu čitateľ ani nedostane :-).

Súhlasím že také násilné ukončovanie aby všetko skončilo dobre napriek neskutočným prekážkam pôsobí ako päsť na oko. Na druhú stranu keď si človek postavu obľúbi, tak mu je smutno, keď to s ňou nedopadne dobre, ale asi je to tak lepšie.

Čo sa týka otvorenosti - mne príliš nevadí, veď aj v živote je kopa záhad a neobjasnených vecí, keď sa všetko vysvetlí, tak to pôsobí skôr neprirodzene, i keď hlavné témy by sa mohli nejako uzavrieť (pokiaľ nie je pokračovanie). Navyše keď je koniec otvorený, môžem si ho domyslieť ako mi to vyhovuje, čo často robím aj s uzavretými koncami, len sa presuniem pred ne a uzavriem ich po svojom, ak sa mi autorov koniec nepáčil :-).

A závisí aj od rozsahu. Krátky 300 stranový román potrebuje aj dobrý koniec, pretože je jeho podstatnou súčasťou. Pri dlhých niekoľkotisícstranových ságach mi ide o život v samotnom fiktívnom svete, ako sa postavy vyvíjajú, ako sa mení. Tam ide skôr o cestu a ak aj koniec nestojí za veľa (čo je podľa mojej skúsenosti dosť časté), tak mi to až tak nevadí.

Vďaka. Dúfam, že Tvoja prerábka raz dopadne úspešne, že teploty ustupujú a že s naším zdravotníctvom budeš musieť prichádzať do kontaktu čo najmenej. :-) (Jeden môj známy hovorí, že čo dokážu vyliečiť naši lekári, to prejde aj samo. :-))

Toto som konkrétne nečítala, ale poznám kopu iných príkladov. :-)

Zase raz. Čítala som na etapy, lebo v práci sa na takéto úvahy ťažšie sústredí a posledné tri dni som vcelku KO od horúčok (milujeme naše skvelé zdravotníctvo, keď má lekár jasno v tom, čo pacientovi predpisuje, že áno), ale už som to dotiahla do úspešného konca.

Súhlasím. Ono, záver je vcelku fuška. Neviem, ako u iných, ale pre mňa vystavať uveriteľný záver vôbec nie je ľahké. Vlastne si myslím, že na prvej knihe, ktorú som písala, som pokazila práve záver. Ani nie tak obsahovo, ako nadávkovaním. Čo by sa mohlo vylepšiť jeho prepísaním, keďže nemusím až tak vymýšľať dej, len ho možno trochu roztiahnuť a inak načasovať, aby to nepôsobilo ako päsť na oko.

A v krátkych útvaroch zas záver úzko súvisí s pointou. Takže ak sa vydarí pointa príbehu a autor vie písať, spravidla sa vydarí aj záver. A možno trepem, keďže moja teplota zase raz presiahla 38. Tak ma berte s rezervou :D

Každopádne, fajný článok "o niečom".

ak si to nerobila, ani to nerob :D 

príjemný, napínavý a zaujímavý príbeh z vojnového prostredia Japonska sa skončí nechutne americkým happy endom. 

Človek sa teší na to, že si poplače nad nespravodlivým krutým svetom a stane sa toto... Ako spomínaš v článku, rozbilo sa tým kúzlo celej knihy. Mám rada happy endy, keď všetko nasvedčuje tomu, že sa to môže skončiť šťastne. Ale ak sa to má skončiť zle, tak sa to má skončiť zle! 

Takže viem, o čom hovoríš :) 

Ďakujem.

Uuuuuzasne! Na buduci rok chcem do vyberoveho konania na posadku do Holandska.