Rada by som upozornila, že poviedka už má aj autorskú ilustráciu.

Poľana by ľudí iste zaujala, veď to bola jedna z najväčších sopiek v Európe. Mňa zaujíma aj Putikov vŕšok pri Hronskej Breznici s prieduchom / jaskyňou Sézam, cez ktorý vytekala láva. Nemám však odtiaľ žiadnu fotku (potrebujem do Sprievodcu po Hrone). Skvelé by teraz boli fotky z Etny, ktorá sa prebudila...

Odliatkov mŕtvych je v Pompejach len pár. Množstvo nálezov je v Neapolskom múzeu, tam sme však nestihli ísť.  

  Ok, toto je dosť veľký rozdiel. Kniha keď je hotová, tak je hotová, môžeš pridať tak druhý diel. Na programe sa vždy dá niečo vylepšovať, pridať nový level, funkciu, vylepšiť grafiku, atď., takže tam jasná hranica neexistuje.

A čo ak to nedokážeš dokončiť kvôli nedostatočnej vytrvalosti? Aj tú je treba otestovať predtým, ako sa začne robiť niečo naostro (tj. ako príde projekt, ktorý už musíš dokončiť).

Keby aj o to nešlo, opakujem, že takémuto zmýšľaniu vôbec nerozumiem. Aj v maľovanej krížovke keď už je jasné, čo bude na výslednom obrázku, poctivo pokračujem v maľovaní. Pocit z dokončenia je väčšinou skvelý pocit, pre ktorý sa to oplatí robiť. Inak, práve literatúra u mňa v tomto predstavuje jednu zo zriedkavých výnimiek (pocit po dokončení knihy sa dá najlepšie prirovnať k pocitu ovalenia kladivom po hlave ).

  Čo sa týka knihy beriem, kým to nemáš premyslené celé, tak nemôžeš vedieť či sa zadarí. Hoci keď to máš veľmi dobre premyslené, i tam môže byť dokončovanie už len otázkou techniky.

  Pri programovaní sa tiež s obľubou hovorí, že posledné 1% zaberie polovicu času. Lenže tam už ide vyložene o techniku/vychytávanie chýb v štádiu keď vieš, že to dokážeš. V istom zmysle je pokračovanie v projekte, o ktorom vieš, že ho dokážeš dokončiť, čistou stratou času. Miesto toho sa totiž môžeš vrhnúť na projekt novými s výzvami, ktorý ťa opäť donúti tvoriť a premyšľať.

Nechváliť sa projektom predčasne, s tým súhlasím (hoci sem-tam vodu kážem... :-)). Ale nemyslím si, že je správne zanechať projekt vtedy, keď je isté, že ho vieš dokončiť. Po prvé, isté to nikdy nie je (častokrát som ani netušila, aké problémy sa mi dovalili v čase, keď všetko vyzeralo jednoducho a samozrejmo) a jednak, mať niečo dokončené – hoci neviem, čo si mám pod tým projektom v Tvojom prípade predstaviť – nie je nikdy na zahodenie. Čo ak sa naskytne príležitosť ich využiť, ktorá je len veľmi krátka, takže dokončiť to nestihneš? A vynaložiť kopu námahy len na dokázanie niečoho sebe, no... tomuto typu motivácie nerozumiem.  

Čo sa týka tej sily, to heslo platí len v prípade, že dostatočná sila k dispozícii je! :-)

Ráta sa aj Poľana? :-) Inak pekné fotky. Tie odliatky mŕtvych sú priam mrazivé.

  Závisí čo rozumieš pod pojmom pripraviť. Na všetko sa samozrejme pripraviť nedá, keď dopadne obrovský meteorit tak zmetie i tých čo si budujú odľahlé bunkre a zásoby na prežitie katastrof...

  Napriek tomu si myslím, že na mnohé veci sa pripraviť dá. V prípade vecí dobrých príprava znamená, ze nepremárnime príležitosť. V prípade vecí zlých nám môže pomôcť zmierniť následky. Dôležitá je samozrejme určitá flexibilita a aj odhad toho, čo nás môže čakať (ten sa však nemusí podariť). Ľahšie sa samozrejme pripravíme na veci plánované či známe. V prípade neplánovaných udalostí pomôže len určitá odolnosť či všeobecná príprava (napr. finančná rezerva na preklenutie zlého obdobia).

  Tu sa s mnohými nezhodnem, ale podľa mňa práve preto ti škola dáva taký široký záber vedomostí (hoci pomerne povrchne), aby si vedela rozoznať/zhodnotiť podľa možnosti každú situáciu a podľa potreby sa z tohto vedomostného základu odraziť. 99% vedomostí zo školy zrejme nikdy nevyužiješ, ale dopredu nevieš ktoré 1% budeš potrebovať. Široký základ ti tiež ponúka flexibilitu (napr. v prekvalifikovaní sa na inú pracovnú pozíciu, keď o tú tvoju nie je momentálne záujem).

Ďakujem.

  Isto, ja poznám podobný fenomén z programovania mojich súkromných projektov. Akurát na rozdiel od tvojho popisu sa nimi nikomu nechválim a obvykle ani nikto okrem mňa nevie, že existujú. Mne obvykle stačí dôjsť do štádia, keď som si istý že by som daný projekt dokázal dokončiť, a ďalej to už je len otázka času a techniky. Potom záujem opadá a nemá až tak zmysel tým strácať čas, radšej sa vrhnem na niečo iné kde čakajú nové výzvy na rozriešenie.

  Pravda, na rozdiel od teba neočakávam od tých projektov ani predajnosť a ani to, že sa s nimi niekto ďalší oboznámi. Stačí mi keď sám sebe dokážem, že to viem urobiť. Pravda, keď sa tým človek živí, musí to dotiahnuť, v práci by takýto prístup príliš neocenili, tam musím projekty dokončovať :-).

  Tak zrazu „čo nejde silou, to ide väčšou silou“, hlavne že keď použijem moje obľúbené „keď nevládzeš, pridaj“ nechápavo krútiš hlavou :-).