Dobré čítanie na pobavenie. Pohovor, sen, kabínka u gynekológa... Ananás by bez tých vysvetľujúcich viet za ním (prečo ho je a prečo neje niečo iné) poskytol viac šťavy. Ale bol v konzerve... Páči sa mi myšlienka, ktorá objasňuje epidémiu rozvodov mladých manželstiev - žena sa premenuje na mamičku a na všetko ostatné zabudne.

„Navečer som sa vybrala do obchodu, chcela som si kúpiť nejaké
drobnosti do kúpeľne. Čupla som si k spodnému regálu a...
praskli mi nohavice!“ Pochytí ma záchvat smiechu, len čo dopovie
a nemôžem prestať. Timea sa tvári tragicky, a to mi neveľmi
pomáha.
„Kým som sa postavila, rozpáraný šev rýchlosťou antilopy dosiahol
svoj limit a musela by som mať aspoň štyri dlane, aby som
zakryla to, čo sa vyvalilo všetkým na oči,“ pokračuje ona už s náznakmi
smiechu. Ja však pri predstave tej situácie nemám ďaleko
k váľaniu sa po zemi.
„Štyri je málo,“ poviem, „ale nohavičky zvykneš nosiť, či nie?“
Konečne sa chytáme za bruchá obe a pištíme ako nejaké pubertiačky.
„Čo si vlastne chcela z toho regálu?“ opýtam sa po chvíli, keď
naberiem dych.
„Takú jednu škatuľu... keksov. Sú fakt dobré, máčané v horkej
čokoláde a obsahujú ovsené vločky.“
„Hm, drobnosti do kúpeľne.“

„Prestaň, to sa nedá všetko zmeniť naraz. A nakoniec mi tá škatuľa
dobre poslúžila.“
„Viac ako štyri dlane?“

do čierneho

a mne neide pridať Ďalší blog

no name? možno skôr - my name!

Čo sa Angeliky týka, tak ak si dobre pamätám, aj podľa knižky mala mať takú potmavšiu pleť, hoci bola blondínka. Niekde tam aj spomínali, že nemá problémy s pleťou typické pre bežné blond krásky… no a všetci hovoria, že tie posledné diely Angeliky sú strašné, preto som ich aj prečítala len prvých šesť a aj to bolo dosť veľké mučenie (Angelika ma neskutočne iritovala, pre mňa je to veľmi antipatická postava, hrozná štylistika). 

Súhlasím s Adharou. Obal ma určite dokáže odradiť a pritom možno nemá s textom nič spoločné. No ak sme pri vernom zobrazení postáv, veľmi som bojovala pri čítaní Angeliky, keďže som ju čítala potom, čo som vedela, ako vyzerajú filmoví predstavitelia hlavných hrdinov. Predpokladám, že to vieme všetci. Preto som sa nedokázala vžiť do knižného opisu. V tom má Angelika žiarivo zelené mačacie oči a kučeravú blond hrivu. Žofrej je zasa výnimočne statný, obrovský chlap s dlhými čiernymi kučerami. A ja som mala pred očami stále kakaovú Angeliku a Žofreja, ktorý má s tým knižným spoločnú asi len tú jazvu na tvári. Nakoniec som prečítala všetkých 13 dielov, aj keď to bolo teda dosť náročné, posledných pár dielov som bojovala s tým, že je to už fakt kravina, v jednej časti ma čosi tak nahnevalo, že som si dala asi rok prestávku, no keďže svokra mala celú zbierku v knižnici a jakživ to nikto nečítal, tak som to zvládla už len pre ten pocit. Nakoniec som si predsa len vytvorila vlastnú predstavu o hlavných hrdinoch a teraz, keď sa povie Angelika, v hlave sa mi vynoria 2varianty.

Že zrovna Teba zaujme sporo odetá kráska, to by som teda nepovedala. :-)

Viacvrstvová, priehľadná, fotorealistická, koláž - fíha, to tam všetko toto sleduješ? My muži to máme jednoduchšie, stačí keď tam je nejaká sporo odetá kráska :-).

Ďakujem. K tým vetám – čo už, materiál na korektúry sa vždy nájde a táto poviedka bola publikovaná extrémne rýchlo (v rovnakom roku, ako bola napísaná!), čiže som ju nestihla veľmi doladiť. Hlavne tá veta s dvoma „pohľadmi“ je strašná! :-)

Skvelá poviedka, výborný námet a pointa. Pekné podanie celého príbehu, ktorý krásne odsýpal. V plynulosti celého deja ma niekedy spomalilo zopár viet, ktoré uvádzam nižšie.
„neschopný slova ohromením; No on už má trinásť, tiahne mu na štrnásty (slovíčko tiahne mi nesedelo do vyjadrovania malého chlapca, skôr by som to dal zjednodušene má trinásť, skoro štrnásť); náhodným pohľadom na slnko pohľadu nahor vyhýbal; Chcel zavolať na dedka, ktorý neúnavne a bez slova postupoval vpred, spýtať sa ho, čo je toto za strašné miesto.“
PS: Gratulujem k umiestneniu v spomínanej súťaž :)