A zamyslel nad tým všetkým. A asi mi len ostáva pokrčiť plecami a povedať: "Taký je život." Niekto sa nad tým zamýšľa viac, iný nie. Kontakt sa , samozrejme, udržiavať dá, no nebude to také, ako predtým. Priatelia? Spýtaš sa, ako sa majú, oni že dobre. Ideš ďalej. Kolegovia - čo nové v práci a v akej práci.

Rodina - máš prácu? Dieťa rastie?

Udržiavanie kontaktov je nákladné na čas. A internet je len barlička na oddialenienevyhnutného v týchto prípadoch.

Mne sa to v poslednom desaťročí stáva s ľuďmi, ktorých som spoznala cez internet. Kedysi som o tom napísala aj výlev – Internet je najosamelejšie miesto.

Tanečnice patria k Brazílii ako pirane k Amazonke. A to som tu ešte nezverejnil tanečnice samby, ktoré sme videli v Riu: sú takmer vyzlečené, aby vyniklo ich umenie krútenia zadkom. A to doslova, neironizujem! (V USA a Európe sa tanec volá twerking a je u mladých diuevčat veľmi obľúbený. Navrhoval by som našej vláde, v záujme zvýšenia populácie schváliť zákon, aby nevesta musela pred sobášom predložiť potvrdenie o absolvovaní kurzu twerkingu). To, čo vedia tanečnice robiť so svojím telom od pása po kolená, je neuveriteľné (konkurovať im môžu hádam len Tahiťanky). Pozor - umeniu "krútenia zadkom" sa učia Brazílčanky od malička najprv doma, a šikovnejšie potom v školách samby, ktorých sú stovky. To, čo sa naučili, najlepší predvádzajú na sambadróme v rámci karnevalu. Samba je pre Brazílčanov to, čo pre Španielov býčie zápasy, flamengo či futbal. Žiaľ, karneval sme minuli o pár dní (a aby toho nebolo v Brazílii málo: Rolling Stones deň pred našim príchodom mali koncert na Copacabane v Riu, pričom bývali v hoteli Belmond pri pláži, rovnako ako my - minuli sme sa len o jediný deň, no skrátka smola - píšem to preto, lebo na ich hudbe som vyrastal. Navyše, sú to moji rovesníci :-). 
Pár fotiek z rieky ešte môžem doplniť, mám ich kopu. 

Cestopisy o povodí Amazonky som hltal odmalička.  Z tých, čo vyšli v slovenskom alebo českom preklade, mám prečítané takmer všetky. Príroda je však našťastie natoľko rozmanitá, že pocit, že človek už vie o nejakej oblasti dosť, je len ilúziou. Aj tvoja výborná fotoreportáž je toho dôkazom. Vďaka za ňu i za všetky ostatné z tvojich  potuliek po svete. Človek sa tam na chvíľu ocitne tiež. Keby si fotky tanečnice a naaranžovaných výtvorov lodných kuchárov nahradil fotkami s atmosférou rieky, bolo by to na 110%. Takto je to "len" na 100%  Ešte veľa podobných zážitkov a verím, že ich ponúkneš aj nám.                                                                               Ivan

Ďakujem za komentár, mne sa to deje v jednom kuse. Spriatelím sa, myslím si, že som našla spriaznenú dušu, všetko klape, lenže nikdy to nevydrží odlúčenie. Najčastejšie v práci. Kto odíde na materskú, alebo zmení zamestnanie, prestane existovať. No asi to tak má byť, alebo čo.

Kvôli tej tarantule by som tam nešla. Ale inak pekné.

Veľmi reálne. A neustále aktuálne. Cez internet je dnes možné udržiavať kontakt ľahko, ale skoro každý (ja patrím k vzácnym výnimkám) sa na to pomerne rýchlo vykašle. Otázka, prečo s nami druhí nechcú – lebo to postupné vyparenie sa a neozvanie sa ani cez internet je len výsledok nechcenia – udržiavať kontakt, mi už od detstva vŕta v hlave. Našli si niekoho (pre nich) lepšieho? Zrejme.

A či aj tí druhí spomínajú? Ja tomu neverím.

ak sa v tom dá nájsť nejaká smrť, určite nie moja vlastná. :-) 

Ale zaujímavý pohľad.

Vtipna a zaroven poucna reportaz. Vdaka.

Realita? Uf. Tak potom úprimnú sú... ehm... čo sa to vlastne hovorí človeku v prípade jeho vlastnej smrti?