(Prišlo mi mailom od mojej fanynky Nadi)

Milý náš kapitán!

Ďakujem veľmi pekne. Bude to však ťažké, lebo sa snažím dopracovať k všetkým trom spomenutým veciam. :-)

V tých výskumoch sa asi sekli v desatinnej čiarke. :-) Aj 15 – 17 aktívnych kontaktov je až-až.

No veď to... takzvaní priatelia nám dávajú jasne najavo, že sme pre nich znamenali menej než súčasní priatelia a iné aktivity. To je najhoršie – keď je človeku s niekým dobre a myslí si, že ten druhý to vníma rovnako. Ale nie, tomu druhému je to v skutočnosti oveľa menej príjemné či rovno ľahostajné. Poznám to z oboch strán.

Presne ako píšeš v závere "...nakukol a nadýchal sa atmosféry..." Keď sa povie Amazonka, ty už vieš, my si len predstavujeme. Aj tanečnici som už odpustil,keď tak dobre krúti zadkom.  Ale tie zábery rieky ma stále mátajú. Ak budeš mať čas a chuť, zváž, či ich niekde nezavesíš a nezverejníš link. Dobrá by bola aj nejaká vodácka "slezina" s premietaním a obohatená tvojím rozprávaním. Asi však nie si úplne pánom svojho času. Inak, tiež píšem okrem iného aj preto, aby som si mohol nejaké akcie pripomenúť a sprítomniť. Ahoj

Adhara, ani neviem, ako by som dostatočne vyjadrila svoj obdiv k tebe. Toľko rokov? Čože? A stále pokračuješ - ja nemám slov. Len ti želám, aby si sa dopracovala k tomu, k čomu to má viesť. Či už je to vydanie, uznanie, alebo spokojnosť so sebou.

Zámerom mojich reportáží nie je niekoho ohúriť (aj keď ma, samozrejme, poteší, keď to niekto napíše), ale zverejniť pár fotiek a informácií z miest, kam sa bežne necestuje. Zároveň je to pre mňa taká malá kronika toho, čo som zažil (týka sa to hlavne splavov - tie tu mám takmer všetky - cesty len niektoré).
Amazonka a okolie sa fotografuje dosť ťažko človeku, čo má na ňu len 3 dni a navyše nevláči so sebou ťažké fotodelo s teleobjektívom, ale len malý turistický fotoaparát.
Vysvetlím: plavba po Amazonke či Rio Negro je dosť fádna - na najbližší breh je to často aj 5 km - z tejto vzdialenosti na brehu nenafotíš nič, môžeš urobiť pár záberov vodnej šíravy, pekné západy slnka a samozrejme detaily lode (lode sú moja slabá stránka)... 
Vizuálne zaujímavejšie sú vyjazdy na menších člnoch do ramien - odtiaľ sú aj najzaujímavejšie snímky. Tiež navštíviť dom domorodcov je výnimočný zážitok - Európan si tu uvedomí, akými zbytočnými vecami sa obklopujeme. Dúfam, že to moje snímky potvrdzujú...
Dažďový prales je tiež dosť monotónny - nekonečná húština stromov a lian, vo dne je všetko zalezené, takže je tu pokoj, akurát sem-tam stúpiš na tarantulu, spadne ti zo stromu na plecia had, či z kríkov vybehne leopard... ináč dosť nuda; prales má totiž viac stromových "poschodí" (až do výšky 70 m ! ) - najviac života a zvierat je na vyšších poschodiach (opice, vtáky, hady, motýle, hmyz...)  Na najnižšom poschodí (na zemi) sa dajú však nafotiť pekné detaily (napr. zo života obrovských mravcov - treba však na ne mať čas a vybavenie - za skupinou sa však neoplatí zaostať, lebo sa s ňou už nemusíš stretnúť).
Chcelo by to, vybrať sa tam sám a pobudnúť tam dlhšie s miestnym sprievodcom. Ale ja som vďačný, že som tam aspoň nakukol a nadýchal sa atmosféry tohto úžasného kúta našej planéty.

Iných priateľov? Rodinu? Koníčky?

Čo sa týka priateľov, možno je to aj tým, že podľa výskumov nie je možné udržiavať aktívne viac ako v priemere 150 - 170 aktívnych kontaktov. Možno je to tak prirodzené?

Ako hlavný problém je tu spomínaný čas. Nerozumiem však jednému. Prečo si všetci tak úzkostlivo chránia svoj čas? Áno, letí, vražedne a šialene rýchlo. Lenže čo môže ponúknuť? Čo lepšie než priateľov v tom čase môžu zažiť?

Ďakujem za komentár, Maťo. Súhlasím s tebou, dá sa predpokladať, že ten "vzťah" aj tak uvädne, preto je mi ľúto, keď je intenzívny a ja viem, že mi bude aspoň nejaký čas chýbať.

mám pocit, že už som bola aj viac ohúrená Tvojimi reportážami. Možno som len nebola v správnej hladine alfa :P

P.S.: Mne tanečnica vôbec nevadila. A surféri boli drsňáci.