Majke by v Indii, Tibete či Japonsku rozumeli.
Práve mám na nočnom stolíku skvelú knihu, napísal ju Boris Filan a volá sa Rozhovor majstra s hlúpym žiakom. Tiež sú tam budhistické myšlienky, vyjadrené vo forme stručných otázok a odpovedí. Silne odporúčam.

Okej. Nechápem síce vzťah medzi rešpektom k milovanému človeku a závislosťou na ňom, ale dobre. :-) Ja som myslela, že keď je niekto závislý na partnerovi, tak sa chce meniť on a nie meniť toho druhého. Ten druhý je v jeho očiach dokonalý. To on (závislý) sa považuje za úplnú nulu a aby bol hodný jeho lásky, myslí si, že sa musí zmeniť.

Ja by som bola rada, keby si povedala niečo o sebe, určite by to prospelo k pochopenie mnohých tvojich textov. Ale úplne chápem, že nechceš, zvlášť takto verejne.

To som rada, že zbavovať sa vecí sami nemusíme.:-) Lebo sú aj také filozofie...

Na záver, aby som nebola len odporca, musím povedať, že s tou pasážou o ocenení sa stotožňujem čím ďalej tým viac...

Napríklad na kyslíku, však? :-)

Sa nedá. Človek má vždy pud sebazáchovy, nech je akokoľvek chatrný (ten pud).

Stratil som zdanlivo všetko viackrát, dôveru v ľudí asi navždy, ale vždy sa dá o niečo oprieť. A párkát mi pomohlo aj pivo :). Treba sa postaviť, oprášiť, olízať rany a ísť ďalej. Nevzdávať sa. A nájsť si blížneho. Blížni sú dôležití. Ako jeden spevák kázal: "Dôležité je kráčať vždy s niekým."   Alebo aj s tým vaším bohom. Whatever.

Máte pravdu, obidvaja. 

Adhara, to s tým, aby sa človek pozeral na seba som nemyslela tak, aby bol upriamený na svoje ego. Práve naopak, človek by mal byť k sebe aj kritický a uznať si chyby aj sám pred sebou a učiť sa z nich. 

Je to ťažké na vysvetlenie, ako to cítim. V človeku by mala prebývať v prvom rade láska. Ale láska má veľmi veľa podôb. Naučiť sa niekoho milovať a pritom na ňom nebyť závislý znamená naučiť sa rešpektovať ho aj s jeho chybami a prestať chcieť na ňom niečo meniť. Vtedy sa stráca závislosť na milovanom človeku bez toho, aby sme ho prestali milovať. Aspoň tak to teraz vnímam :) človek sa vyvíja a možno to o pár rokov budem vidieť inak. Teraz to cítim nejak takto.

Čo robiť keď sme tu len samy pre seba a nemáme nič? Vieš o tom, že od kedy sme začali túto debatu tak nad tým uvažujem? :D že čo by som robila, keby... nechcem nič vysloviť. Lebo to sa nemá. Hovoriť o sebe, čo by som urobila, keby som stratila všetko a ako by som sa zachovala. Nebola som v až tak vážnej situácií. Stalo sa mi, že som stratila veľa vecí a boli ťažké chvíle v mojom živote, a boli chvíle kedy môžem povedať, že som nemala nič (okrem jedla, pitia, domovu a mamy, čo je dosť). Je to na dlho, bola som ešte decko a nechcem tu vyprávať o sebe, fakt nie.

"Keď sa zbavíme všetkého, kde je dôvod na ďalšie konanie"

My sa nemáme všetkého zbavovať, nie tak som to myslela. Jednoducho povedané, občas sa nám stane že strácame veci okolo seba. Ale konať nasilu a zbavovať sa všetkého, aby sme dosiahli nejaké osvietenie je hlúposť, pretože verím v to, že všetko plynie tak ako má. A práve to je to. Všetko je tak, ako má byť. A nikdy nezostaneme úplne samy, nech sa deje čokoľvek. O tom som presvedčená :)

Reportáž je (po 7 mesiacoch) dokončená, môžete sa teda pokochať krásnymi obrázkami, nadýchať sa letnej atmosféry a pripájať sem nadšené komentáre.

                                                                                                               (V.P)

Najlepšie je na tom, že sa miaž tak nepáči tento výtvor

Každý je na niečom závislý.

S tým, že človek by nemal byť závislý na ničom, úplne súhlasím. Vôbec nechcem obhajovať závislosť. Závislosť je sviňa. Aspoň závislosť od predmetov. Ale... Keď sa zbavíme všetkého, kde je potom dôvod na ďalšie konanie? Akékoľvek? Prečo vôbec niečo ešte robiť? Keď už nám nezostane nič okrem nás samotných, odpoveď je ľahká: pre seba. Hm... Ono to robenie pre seba sa v poslednej dobe dosť často pretláča do povedomia ľudí. Asi je to odozva na súčasnú „epidémiu“ pocitov menejcennosti a submisivity. Lenže povedzme si to takto, komu je sympatický človek, ktorý má na prvom mieste seba? Prečo aj dnes, pri hlásaní toľkej nezávislosti, ľudia stále padajú dojatím do kolien, keď počujú, ako niekto obetoval svoj život pre kohosi iného? Na závislosť od človeka sa spoločnosť pozerá omnoho lepšie než na závislosť povedzme od cigarety. Pravda, ak tým človekom nie je niekto, kto tej závislosti evidentne nie je hoden, napríklad manžel bijúci svoju manželku (a tá nie je schopná sa s ním rozviesť, lebo je od neho závislá). Ale čo je napríklad všetkými ospevovaná hlboká láska? Nič, iné, než závislosť... A koľko ľudí ju pritom chce. Všetko niečo stojí. Láska stojí slobodu. Úplne slobodný môže byť len ten, komu sú všetci ostatní ľahostajní. V opačnom prípade je spútavaný – spútavaný tým, či jeho city opätujú, spútavaný strachom, aby sa im nič nestalo...

stotžnená s každým slovom, bodkou, čiarkou,medzerou .pripomenulo mi to, ako veľmi mi chýba myšlienkové milovanie