Najnovšie komentáre
Ja píšem to čo viem. A čo viem je, že človek by nemal byť závislý na ničom. Práve preto stráca veci okolo seba, pretože k ničomu nemá byť pripútaný. Je jedno či je to osoba, vec, čokoľvek.
Človek to nechápe, že je to pre jeho dobro, aby si začal uvedomovať sám seba, a nie len všetkých okolo. Riešiť sám seba, namiesto ostatných, to je jedna z najťažších vecí. (v rebríčku ju mám ako tretiu, hneď po nemyslení a neriešení záležitostí, ktoré nám nie je dané riešiť).
Chcela som tým povedať len to, že dosiahnuť všetko môžme iba vtedy, keď sme slobodní. Ale slobodní nie sme v žiadnom prípade, ak existuje v našom živote vec, ktorá keby zmizla, nevedeli by sme čo ďalej bez nej. To je závislosť. A práve preto sa cítiš zviazaná, keď niečo stratíš.
Netuším či to dokážem vysvetliť celkom jasne. Nechcem ťa určite o ničom presviedčať :) ani nikoho. Ja si len tak píšem do neurčita a občas si to niekto všimne a zamyslí sa :D Tento komentár môžeš akceptovať a nemusíš, môžeš mi kľudne aj vynadať :D ja to vezmem v pohode. Ale nezmení to moje poznanie.
Ďakujem ti, že si sa ozvala :) potešila si ma. Rozvírila si filozofickú debatu. A máš určite pravdu, z ľudského hľadiska. Len... prichádza čas, kedy by si ľudia mali uvedomiť, že sú niečo viac ako len ľudia. A že svet by mohol vyzerať inak.
Oh! a ešte som chcela dodať, že nie každý človek musí stratiť úplne všetko na to, aby si uvedomil pravdu. Niekedy nám dá po papuli aj maličkosť.
Hm... s tým v strede celkom súhlasím. Ale so záverom nie. Možno len preto, že som tam ja osobne ešte nebola. Ale na základe svojich doterajších skúseností neverím, že po strate všetkého sa naplníme slobodou. Prečo? Stratila som toho fakt veľa. A s prehlbujúcimi sa stratami som sa necítila slobodnejšia, ale spútanejšia. Akoby mi na končatiny nasadili okovy, pohyb sa stával ťažším, dych namáhavejším. Chýbal dôvod hýbať sa. Preto si myslím, že strata všetkého by mala viesť k úplnemu ochrnutiu tela aj duše – čiže k smrti. Ale stratu úplne všetkého som nezažila. Bohužiaľ? Našťastie? Možno je napokon všetko inak, tak, ako píšeš. Ale to by ma teda veľmi prekvapilo.
Splavy riek
Ak sú "súkromné", stačí kdekoľvek pristáť, ísť do blízkej krčmy a dopriať si.
Ak sú však "oficiálne", je to horšie. Napr. T.I.D. (Medzinárodná plavba po Dunaji) má presný časový rozpis a dĺžku etáp. Etapy sú nezriedka aj 50 km dlhé, čo je v protivetre často aj 10 hodín monotónneho pádlovania po vodnej šírave s brehmi husto porastenými vegetáciou, ktorá ukryje všetky ľudské sídla ležiace pozdĺž toku. V lete sa k tomu pridruží aj páliace slnko. Ku koncu takejto etapy má človek "romantiky" plné zuby a ťahá pádlo už len silou vôle. Mne v tejto situácii pomáha predstava oroseného pohára piva veľkosti 0,8 x 1,0 metra vznášajúceho sa tri metre pred loďou vo výške cca 1 meter nad hladinou. Po pristátí sa táto predstava zhmotní.
na začiatkiu (bookface 1.) som to považoval za bohapustú kravinu. ALe teraz to je jediná vec na pokračovanie, čo ma tu baví. Ja ďakujem. Aj na formu som si už zvykol.
Ďakujem úctivo za komentár. Bude to postupne ešte viac naberať grády. Inač, je to autobiografický príbeh, ktorý som aj v skutočnosti zažil... a aj prežil...
Netreba si ničiť bunky pečeňové a mozgové, na plný žalúdok je dobrý Pancreolan a ešte lepšie je nežrať toľko! :-D
mne sa to zažeriem sa Ti do kostí, práveže veľmi páči.celé sa mi to veľmi páči.