... Vás sa môj komentár netýka, Adhary tiež nie, je skôr pre ľudí, čo nikdy nenapísali ani riadok, na ZŠ a SŠ mali zo slohu trojky-štvorky, nikdy nejavili nejaký badateľný záujem o literárnu tvorbu alebo literatúru ako takú a zrazu - obyčajne pod dojmom nejakej zlomovej udalosti (napr. Jano im ušiel za Ančou) - sa rozhodnú napísať 400-stranový román, plný elementárnych gramatických a štylistických chýb s fádnym dejom. Je to niečo podobné, ako keby sa človek, čo stál 5-krát na korčuliach prihlásil na Majstrovstvá republiky v krasokorčuľovaní.

Tak to si dobrá. Ako sa Ti podarilo dostať od nich odpoveď až v polovici prípadov? Moja úspešnosť pri vymáhaní odpovede je tak 20-25 %. A to dokonca aj potom, ako som už bola publikovaná!

Ďakujem, že si sa zapojil. V princípe neodporujem – dnes už uznávam, že tréning naozaj treba. Proti tréningu nič nemám a ak sa do tréningu skutočne počíta aj denník a podobné žánre (čím si nie som istá, nakoľko pri denníku som sa netrápila nad literárnou úrovňou, vyjadrovacími prostriedkami a už vôbec som po sebe neprepisovala a neškrtala), tak som pred začiatkom písania prvého románu trénovala až-až. Aj kadejakými nedokončenými pokusmi a snahami už od prvej triedy základnej školy. Môj príspevok sa však týkal tých začínajúcich autorov, ktorí majú nápad na román, ale keď sa s tým nejakému odborníkovi zveria, dostanú po prstoch s tým, aby radšej napísali poviedku. Mať nápad a nadšenie je však podľa mňa hneď po talente to hlavné, čo človek na písanie potrebuje. Ozývajú sa rady typu „píšte len to, čo by ste si naozaj chceli prečítať“ a „píšte to, čo vás skutočne zaujíma“. Mňa len zaráža, že si nikto nevšimol, že táto rada sa ľahko môže dostať do rozporu s inou, rovnako omieľanou radou: „začínajte kratšími útvarmi“. A to práve v prípade, keď autor na kratšie útvary nemá inšpiráciu alebo ich aj sám nerád číta. Prečo by nemohol trénovať hneď na románe? Veď ho nemusí (hneď) vydávať. A podľa mojej skromnej mienky nie je nič lepšie na osvojenie si písania románov ako práve – písanie románu. Iste, kratšie útvary takisto pomôžu so štylistikou, ale stavba románu sa na nich natrénovať nedá.

Môj príspevok sa týkal tiež výraznej diskriminácie nepublikovaných románopiscov. Lebo nepublikovaný predsa automaticky neznamená, že je netrénovaný. Neviem, prečo si každý myslí, že prvý zverejnený či prvý vydavateľstvu ponúknutý román je automaticky jeho prvý napísaný. Žeby preto, lebo sa predpokladá, že nikomu sa neoplatí začínať s ďalším románom, kým nemajú vydaný ten predošlý? To zďaleka nie je pravda, okrem seba poznám najmenej ďalších štyroch ľudí, čo už majú najmenej jeden román v šuflíku hotový a pracujú na ďalšom. Schéma napíšem-vydám-napíšem-vydám-napíšem-vydám podľa mňa bežne funguje len u známych autorov. Nie, román ponúknutý na posúdenie môže byť v skutočnosti autorov x 1. a hoci tie prvé možno nestáli za veľa, lebo na nich získaval skúsenosti, tento už má úroveň. Ale presne toto si skúsení spisovatelia a kritici, ktorí zhodou okolností začínali poviedkami (aj tak sa dá, to nepopieram, iste je veľa ľudí, čo má veľa nápadov na poviedky), nechcú uvedomiť. A tak panuje výrazné zaujatie a nedôvera voči autorom románov, ktorí predtým nemajú v tlačenej forme čosi kratšie a je príliš málo možností pre autorov začínajúcich svoju publikačnú činnosť s románmi.

Takže zhrnutie: Tréning áno, ten podporujem, len chcem menej predsudkov a viac možností pre nepublikovaných románopiscov.

s Enigmou, tréning je dôležitý, veď len opakovaním sa možno stať majstrom, v hocijakom remesle - stačí objekt svojho záujmu robiť s vášňou a naozaj rád a potom si tú vášeň a radosť disciplinovane deň čo deň dopriať. Môj prípad je skôr ten (teraz to bude vyzerať, že sa obhajujem, fuj!), že som hĺbavejší typ a na hĺbku treba aj dĺžku - to mi poviedka neposkytuje. A pri poviedke sa mi nestane, aby mi ožili postavy a prevzali iniciatívu, aby mi radili, dumali so mnou. Lebo pri dlhších textoch sa mi to stáva a to je naozaj jazda, neskutočná ľahkosť písania, čistá radosť. Inak, verejne píšem štvrtý rok, na svojom konte mám asi päťdesiat krátkych próz a štyri veci na pokračovanie. K tomu dvadsať odmietnutí od vydavateľstiev (desať aj so slovom nie, desať bez akéhokoľvek slova). A jedno áno, prvé:)

(Tento text je určený autorom, ktorí začínajú. V praxi sa teda netýka diskutujúcich na tomto fóre - tí už medzi začínajúcich autorov nepatria. Niektorých ich názorov sa však týka. Hlavná myšlienka: Myslím si, že krátke slohové útvary sú najvhodnejšie na rozvoj literárnej tvorivosti. Isteže to nemusia byť poviedky, je mnoho ďalších žánrov, ktoré sa dajú na tento účel využiť.)

Vrcholné výkony si vyžadujú TRÉNING a ŠTÚDIUM. (Talent je len nutná, ale nepostačujúca podmienka úspechu - podľa Edisona je úspech 1% talentu a 99% driny - podľa mňa to trochu nadsadil, je to tak 30 na 70).  Je to tak u športovcov, umelcov, hercov, vedcov, ale i remeselníkov. Športovci trénujú od malička v kluboch, športových školách, oddieloch; maliari navštevujú celé roky výtvarné akadémie, deti s hudobným talentom celé roky trénujú stupnice, etudy, drvia sa teóriu a noty, majú súkromných učiteľov, remeselníci majú špecializované školy... Na všetkých týchto školách sa postupuje od elementárnych vecí (napr. maliarstvo: kresba, akvarel - hudba: stupnice, jednoduché etudy - futbal: rozvoj kondície, beh, prihrávky, streľba... a tak postupne až k uceleným, či obťažným veciam, napr. zahrať celé predstavenie, odohrať zápas, zahrať bez chyby Beethovenov klavírny koncert... Dôraz sa kladie na OSVOJENIE SI "REMESLA". Občas sa možno vyskytnú jedinci, čo nepotrebujú "trénovať" (napr. vynorí sa urastený junák kdesi z afrického pralesa, čo zabehne stovku bez tréningu za 10 sekúnd), no v skutočnosti sú takého javy dnes takmer nemožné - väčšina aj veľmi talentovaných ľudí musí vložiť do svojho rozvoja množstvo práce  (psychológovia uvádzajú potrebných 10.000 hodín na dosiahnutie úspechu v nejakom odbore.) V modernej dobe nároky enormne stúpajú, čoraz viac ľudí sa derie na výslnie úspechu a na ich prípravu sa používajú čoraz sofistikovanejšie metódy. Nechápem, prečo by sa to nemalo týkať aj literatúry.

Ako je to v skutočnosti s literatúrou? Darmo tu zatracujete názor, že by sa malo začínať kratšími útvarmi. Už sa stalo! Je jedno, či vám to bolo po chuti, a či nie. Začínali ste s nimi všetci povinne a zo zákona: na základnej a strednej škole - volalo sa to Slovenský jazyk a literatúra. V rámci tohto predmetu sa všetci žiaci povinne trénujú v tvorbe kratších útvarov i rôznych žánrov (napr. opis, rozprávanie, úvaha, fejtón a pod.), to sa hodnotí a známkuje. Iste, sú to tzv. slohové práce. Napísanie súvislejšej práce z vybraných tém je dokonca podmienkou pripustenia k maturite. Popri tom sa všetci žiaci povinne oboznamujú s gramatikou, pravopisom, teóriou literatúry i významnými literárnymi dielami. Časť z nich to potom využije v samostatnej literárnej tvorbe, ak pocítia takúto potrebu. Darmo pár ľudí tára, že "oni nijaký tréning v krátkych útvaroch nepotrebujú" - už ho predsa absolvovali. A niektorí, vďaka zanieteným učiteľom, aj veľmi kvalitný.

Nikto nenúti nádejného spisovateľa, aby začínal práve poviedkami. Z uvedených "tréningových" dôvodov a postupného zlepšovania je však naozaj vhodné začínať kratšími žánrami - rovnako ako vás nebudú nútiť v 1. ročníku konzervatória naštudovať kompletný symfonický koncert, ale skôr etudu - na AMU nebudú od vás chcieť celovečerný film, ale skôr krátky dokument - na  maliarskej škole nebudete maľovať monumentálne plátno 4x4 metra, ale skôr kresbu 30x30 cm, a pod. 

Čím teda začať? Či chcete alebo nie slohmi na ZŠ a SŠ. Mnoho ľudí (aj známych spisovateľov) si píše denníky či zápisky z ciest (práve som dočítal Satinského Cestovné denníky - moc sa mu však nevydarili), školy vydávajú školské časopisy, kratšie útvary vám uverejnia aj "printové médiá", hoci už nie tak často, ako v minulosti. Román na pokračovanie v časopise dnes už nemá šancu. Príspevok vo vašom blogu áno. Doslovným rajom pre získavanie skúsenosti v písaní je internet - existuje mnoho portálov, kde môžete uverejňovať svoju tvorbu, pričom dostanete spätnú väzbu (treba ju však brať s rezervou). Na internete však dlhší text čitateľa skôr odradí - riešením je uverejňovať ho po kapitolách a držať čitateľa v napätí. Fenoménom dnešných čias sú blogy - je na nich množstvo kvalitných vecí - niektorí niekdajší blogeri sú dnes doslova literárnymi či novinárskymi celebritami, o ktoré javia záujem médiá. Existujú kurzy tvorivého písania, literárne kluby sú skoro v každom väčšom meste. Stretávať sa s "rovnako postihnutými", najmä ak sú talentovanejší ako vy, vás posunie dopredu.

No a potom existujú osamelé duše, ktoré si myslia, že nič z toho nepotrebujú, stačí si vraj bez akejkoľvek prípravy sadnúť k počítaču a rovno, bez opráv napísať 300 stranový román, o ktorý sa budú vydavatelia biť a čitatelia ho rozchytajú. I tak še dá - určite sú ľudia obdarení nevšedným talentom a neobyčajnými nápadmi, ktorí to dokážu. Je ich však strašne, strašne málo. Ostatným 99 % zostáva len POSTUPNE sa zdokonaľovať a tvrdo na sebe  pracovať. A ak ich príroda obdarila trochou talentu a budú mať i trochu šťastia, nejaké knižky, o ktoré prejavia čitatelia záujem sa časom z ich pera objavia. (Zdôrazňujem: o ktoré prejavia čitatelia záujem - lebo len vydať knihu je dnes doslova prkotina - stačí mať pár korún. Dá sa tak vydať hocijaká "vtákovina" - a nielen vlastným nákladom, ale aj cez vydavateľstvo - jednoducho si ho založíte! Treba na to tuším 10-eurový kolok a do hodiny ste "vydavateľ" :-)

Úspech sa nemusí dostaviť hneď - Rowlingovej Harryho Pottera odmietlo 11! vydavateľov. Knihu písala po večeroch s malou dcérou v prenajatom byte bez peňazí, ktoré jej pravidelne požičiavala priateľka; pretože ju muž opustil, životom sa doslova pretĺkala. Z prvého honoráru - 1000 libier sa išla od radosti zjašiť. Dnes patrí medzi najbohatšie ženy planéty a jej knihy čítajú milióny detí po celom svete. (Nehovorím tu o literátnej úrovni, ale o úspechu.)

Naša najúspešnejšia spisovateľka tzv. ženských románov, Keleová-Vasilková si vydala prvé 2 knihy vlastným nákladom v 500 (!) ks náklade. Až tretí rukopis si všimol Ikar. Dnes má na konte 1.000.000 predaných kníh. (Literárnu úroveň kníh tu nehodnotím, hovoríme o úspechu.)

21. storočie je úžasné, možností je v každom (kladnom aj zápornom) smere strašne veľa. Hektika doby, premiera informácíí, množstvo potrebných inovácií, nutnosť sa pružne prispôsobovať neustálym zmenám, však pôsobí na nás niekedy ako tsunami.

-vp- 

Vďaka, Aj mňa strašne teší, že nie som jediná. :-) Presne, aj s tými nápadmi je to u mňa tak.

Vďaka.

Vidíš, publikácia poviedky je ďalší problém, na ktorý som zabudla. Tie možnosti sú dosť chabé. Napadajú mi len zborníky víťazných a finálových poviedok súťaží, inak veľmi neviem. Zájsť s poviedkou do vydavateľstva? S jednou asi sotva, to by ich autor musel mať celú zbierku alebo zostaviť zbierku s inými autormi, ale to už fakt neviem ako. No a potom ešte snáď literárne časopisy, no s nimi je to ako s vydavateľmi. Vyskúšala som osloviť všetky, čo mi Google našiel (síce nie s poviedkou, ale na tom v tomto prípade myslím nezáleží). Reakcia? Klasika: Ignorácia. A to už mám už vydaný román! Čo potom tí nepublikovaní??? Pri takýchto skúsenostiach sa mi zdá naozaj smiešne tvrdenie, že krátkou prózou človek v literárnom svete skôr prerazí.

Aj ja sa so svojimi textami ťažko – pokiaľ niekedy vôbec – lúčim. Aj s postavami a prostrediami. Až u troch – čo je nadpolovičná väčšina – mojich poviedok mi následkom naviazanosti na nápad, postavy a prostredie napadlo ich pokračovanie, väčšinou vo forme románu, no nakoniec nezrealizovaného.

Inak – hej viem, že ja som toho už vyjadrila dosť a tiež by som sa potešila názorom iných, ale predsa mi nedá nepopísať osud mojej – podľa mňa aj čitateľov – najvydarenejšej poviedky. Dĺžka 34 strán, vek napísania 19 rokov. Poslanie do súťaže. Nič. Tri prerábky, skracovanie kvôli maximálnemu rozsahu druhej súťaže (aj keď len so zaťatými zubami), poslanie do druhej súťaže. Zase nič. Aj keď to už bolo „lepšie nič“ ako v prvom prípade (v rebríčku celkového umiestnenia som skončila vyššie). No ja sa na to... :-) A predsa ešte jeden povzdych. Inú svoju poviedku, menej vydarenú, som poslala do elektronického literárneho časopisu, kde vraj uverejňujú absolútne, ale absolútne všetko, aj ten najväčší sajrajt, čo im príde, lebo tomu aspoň odborníci vypíšu chyby a iní autori sa na tom poučia. Potvrdili prijatie mojej poviedky a... nič! Nepublikovali! Tak ja som z toho hotová. Neviem, či to značí, že románom človek skôr prerazí, alebo že mne konkrétne idú romány lepšie.

Ani nevieš, ako ma tento článok potešil. :) Stopercentne s tebou súhlasím, ale keď človek každom kroku naráža na názor, že je potrebné najskôr písať kratšie útvary, ťažko sa ubráni pomysleniu, že na tom asi niečo bude. Sama však poviedky nečítam, nelákajú ma (presne z tých dôvodov, ktoré si uviedla) a všetky pokusy o napísanie nejakej sa skončili biedne. Nechrlím nápady jeden za druhým a už vôbec nie také, ktoré by sa vmestili do dvadsiatich normostrán. Navyše si ani nemyslím, že poviedka človeka naučí písať romány, je to predsa skutočne úplne iný útvar.

Takže som rada, že nie som sama so svojím názorom. :)

1. Dobrý článok:)

2. Chcem len tvoje dobro - na túto vetu už oddávna odpovedám: Nemáš dosť vlastného, keď sa ti žiada aj to moje?

3. Poviedky nás nabádajú písať, ale keď ich vydavateľstvu ponúknete, dozviete sa, že poviedky nevydávajú; nie je o ne čitateľský záujem. Aj pre tie dôvody, ktoré si tu uviedla, napríklad, že čitateľ si obľúbi postavy, preto nechce o ne tak rýchlo prísť. Poznám však viacero ľudí, ktorí radšej čítajú poviedky, na iné nemajú čas, vraj. Skôr si myslím, že ten čas nevhodne obetujú zbytočnostiam a predžutým informáciám z iných médií a pri románe (alebo poviedke, ktorá už nie je poviedka podľa pravidiel, lebo má viacero odbočiek a menej zrozumiteľných inotajov - toť moja úchylka) sa im nechce rozmýšľať - niektorí autori to po čitateľoch požadujú, heh!

4. Nápad so súťažami o najlepšiu prvú kapitolu románu, v druhom kole i o celý román, sa mi páči.

5. Osobne sa neviem rozlúčiť so žiadnym svojím textom, či už je na pol strany alebo na tristo stranách. Jednu svoju poviedku, ktorá má sedemnásť strán a asi je zo všetkých mojich poviedok najviac poviedkou, som písala štyri mesiace (Držme sa za ruky). Celkom by ma zaujímalo, ako sú na tom iní, s poviedkami, s časom, ktorý im venujú, s chuťou či nechuťou do ich písania. O Adhare už niečo viem - radšej román.

ten alebo ten berie viac, než dáva? Lebo najskôr asi takéhoto posudzovateľa treba... Podľa mňa je hojnosť dostupná každému, a ak má niekto viac, neznamená, že druhému menej ostane. Je jej dosť pre každého, len poznanie o tom, že to tak je, sa k máloktorým dostane.

Vesmír pracuje na základe vesmírneho zákona príťažlivosti - aké myšlienky a pocity vyžarujem, také veci sa mi objavia v mojej realite. Vždy dostanem to, na čo najviac zameriavam svoju pozornosť, takže ak myslím na veci, ktoré nechcem, dostanem ich ešte viac. Ak, naopak, mám v hlave len veci, ktoré chcem a tie ostatné ignorujem, prídu ku mne tie. Chce to tréning, nič viac. Podľa mňa iná (ani väčšia) spravodlivosť ako táto neexistuje.