Nuž, z básní mám asi traumu, lebo ma v škole nútili učiť sa ich naspamäť :-)

Určite si náju svoju cieľovú skupinu, mňa ale žiadna neoslovila.

Ej, to je slovo do bitky, no som zvedavá, ako si Ťa tí poeti (ktorých je tu možno aj väčšina) podajú!

No však ja som poviedku napísala, aj tu na blogu bola a keby len jedna. To aby som napísala ságu, presnejšie nejakú dokončila (lebo zopár románov myslených ako časti ságy už hotových mám). :-)

A báseň je čo? ozdobný ker?

  Keďže ide o subjektívne hodnotenie, mám právo byť zaujatý :-) Najviac zaujatý som ale voči poézii, dobrá poézia sa proste napísať nedá!

  Chlapík sa ale mýli. Myslím že každý románopisec dokáže napísať poviedku - dokonca aj Ty. Napísať dobrú ságu je trochu iná káva. Udržať dielo zaujímavé, vyvážené a vhodne gradované na tisíckach strán, roztočiť spleť dejových línií a desiatok postáv bez toho aby to skončilo chaosom či nezrovnalosťami, to je komplexnosťou niekde úplne inde ako poviedka.

  Poviedka je ako stavať dom, román už bude veľká budova, napr. bytovka či biznis centrum, a sága, to je projektovanie celého sídliska.

Sliepka niečo našla. Nemá z toho dobrý pocit. Marí sa jej, že ten nepríjemný pocit už niekedy mala. Pre tú istú vec. Zo strachu aj z hnevu sa rozkotkodáka. Pribehne k nej druhá sliepka. „Čo sa stalo? Našla si niečo?“ pýta sa jej. Prvá sliepka sa zahanbí, ale rýchlo jej príde na um spásonosná myšlienka. Odpovie, že áno, čosi našla, ale čo, to nemôže prezradiť, je to tajomstvo. Aj druhá sliepka sa rozkotkodáka, musí predsa svetu oznámiť svoj názor. Vzápätí sa pridá tretia sliepka a štvrtá a... Rozkotkodákaný celý háj. V tom ruchu a rozruchu nezačujú povzdych orla, letiaceho nad ich kráľovstvom. Nedozvedia sa, že o žiadne Tajomstvo nejde. Orol verí svojmu ostrému zraku a keďže verí aj svojim krídlam, viac ako jeden povzdych ich slávnosti nevenuje. Odletí.

Milé deti, koniec rozprávky a teraz šup do práce. Raz vám prečítam o tom, čo našiel Bansky, ako to má a prečo, ale to už bude z inej knihy.

Ako tak pozerám, dozrel čas na kontroverznú piatu kapitolu. :-)

No a v jednej diskusii chlapík tvrdil presný opak. Že vraj skutočný spisovateľ je len ten, kto dokáže napísať poviedku, ostatní sú grafomani. Nemôžem sa stotožniť ani s jedným, ani s druhým názorom. Žáner nerobí spisovateľa. Kto tvrdí opak, tak je voči nejakému žánru zaujatý už z princípu, čo nie je správne (ja síce pre zjednodušenie hovorím, že som zaujatá voči už spomenutým ženským románom, ale pripúšťam, že naozaj veľmi kvalitne spracovaný ženský román by sa mi mohol páčiť). Roald Dahl písal skvelé poviedky, jeho poviedková tvorba sa mi pozdávala viac ako románová, aj keď romány som od neho čítala len dva.

Súhlasím však s tým, čo si napísal o tréningu. A práve preto nepovažujem “trénovanie” na poviedkach pred písaním románu za nevyhnutné. Stavbu románov na poviedkach pisateľ aj tak nenatrénuje a to ostatné sa dá prepracovať potom, ako nazbiera skúsenosti pri písaní ďalších románov. :-)

Akýkoľvek agitujúci bulvárny snímok je pre mňa balast. Najväčšiu váhu má však osobná skúsenosť. A výsledky. Ale väčšina ľudí toto učenie odvrhne skôr, ako ho vyskúša. Presne v hesle - čo vyzerá divne, čo narúša moje videnie sveta a moje presvedčenia, čo sa vymyká bežnému prežívaniu, je zlé, nebezpečné, smiešne, obyčajné žvásty, milí moji. Nehnevám sa. Nikto nie je povinný vysvetľovať svoj vlastný postoj, ale ani sa obraňovať, hej, mier:)

Ok ospravedlňujem sa ti, možno si k svojmu názoru dospel iným spôsobom. Používaš ale presne tie isté termíny ako v tom filme, na základe čoho sa dá usudzovať, že si sa s ním stotožnil. Ja som hodnotil predovšetkým film. Ale samozrejme, k podobnému presvedčeniu sa dá dôjsť aj inak. Metafyzika je veľmi stará disciplína.

Z pohľadu pisateľa:

poviedka - pre nás nespisovateľov

román - pre tých čo sa považujú za spisovateľov

sága - pre skutočných majstrov

Z pohľadu čitateľa:

poviedka - do vlaku, na služobnú cestu

román - vyskúšanie nového autora či žánru

sága - plnohodnotný zážitok

Tréning:

Písanie poviedok môže trénovať gramatiku, štylistiku, vyjadrovanie a pod. Nemyslím si ale, že to je tréning na písanie románov - maratónec tiež netrénuje behaním šprintu (alebo len veľmi okrajovo).